Už som spomínal, ako sa mi párkrát stalo, že som si doma zabudol mobil a cítil som sa ako bez ruky. Dokonca bez hlavy. Nevedel som nič. Aké má kto číslo, aké mám v ten deň povinnosti, nič. Všetko mám v mobile.

Prv než som išiel do Bruselu, založil som si ku všetkým 27 členským národom archív; dejiny, štatistiky, zvláštnosti. O Malťanoch som tam napríklad mal, že rekordných 54 percent z nich prečíta menej než jednu knihu ročne, že svojho rímskokatolíckeho Boha volajú po maltézsky „Alah“ a že maltskí muži sa na plážach svojho ostrova uchyľujú k masturbácii pred nemeckými turistkami.

Z vypočutia Maroša Šefčoviča v Európskom parlamente nevzišla o jeho spôsobilosti pre úrad komisára jediná použiteľná informácia. O to viac sme ich dostali o veľkej európskej politike a spôsobe, akým sa šíri v malých slovenských pomeroch.

Čo sme sa načakali! A dočkali sme sa. Nebolo to teda to povestné čakanie na Godota, ktorý nepríde. Godot prišiel. A v plnej paráde. Mám teraz na mysli Veľkú knihu o prde s podtitulom Základy flatulológie pre každého, vydanú nakladateľstvom Paseka.

Je to veľmi smutné. A to aj v rámci toho, aké to niekedy vie byť veselé. „Mám jointa radšej ako teba,“ povedal môj kamarát Chhewang svojej frajerke a opustil ju. Chcela od neho, aby menej hulil.

O nedávno vyznamenanom Vladimírovi Juklovi sa zvykne hovoriť aj ako o generálovi tajnej cirkvi, ktorá tu fungovala počas komunistickej totality. Tajná cirkev však mala aj svojho duchovného otca. Bol ním chorvátsky jezuita Tomislav Kolakovič.

Keď sme tu mali 40 rokov problém s komunistami, zdalo sa to beznádejné. Ak tu celé tie roky prenasledovali ľudí pre pravdu, strieľali odchádzajúcich na hraniciach a zatvárali ešte aj krehké mníšky pre ich silnú vieru, prečo na nich nespadli celé nahnevané Tatry?

Najčerstvejší celovečerný film Jaroslava Vojteka nebol síce uvedený na prehliadke Jeden svet, ale keďže je tu reč najmä o slovenských dokumentoch a Hranica (na jihlavskom festivale vyhlásená za najlepší tohtoročný dokumentárny film strednej a východnej Európy) mala len nedávno premiéru, je prípustné aspoň krátkou recenziou odprevadiť ju k divákom.

Je dokumentaristom, ktorý nechce skutočnosť len zaznamenávať, chce ju aj meniť. Preto robil filmy o nechcených deťoch, preto sa vydal na Cestu Magdalény Robinsonovej, preto chodí po rómskych osadách, preto je nespokojný s vedením Audiovizuálneho fondu. Marek Šulík.

Mal to byť epitaf na náhrobný kameň národného tímu na MS 2010 a je z toho radosť a eufória. Všetko zlé a negatívne okolo mužstva sa prelialo do výkonu, aký v našej reprezentačnej histórii nemá páru.