Štrnásteho decembra 1911 dorazili štyria muži a sedemnásť psov na snežnú pláň uprostred Antarktídy. Nazvali ju Planina kráľa Haakona VII., niekoľkokrát zmerali svoju polohu a skonštatovali, že prišli do vytúženého cieľa. Boli na južnom póle.

Máločo zmenilo životy ľudí za posledných 150 rokov tak výrazne, ako aplikácie rôznych vedeckých objavov. Ale aplikácie, nech by boli akokoľvek užitočné, nie sú skutočným zmyslom vedy.

Keď v januári 2011 vyšla v USA kniha Battle Hymn of the Tiger Mother, ktorú napísala Američanka čínskeho pôvodu Amy Chua, otvorila sa nielen diskusia o tom, ako treba vychovávať deti. Začal sa aj boj dvoch odlišných rodičovských kultúr.

Nikdy som nechápala, prečo sa ma stále novinári a moderátori pýtajú: „a cítite sa viac speváčka, alebo herečka?” Keď tú otázku počujem, nabehne mi husia koža a mám chuť otočiť sa na opätku a odísť. Ak vychádzam z toho, že médiá dávaju sviniam to, čo chcú žrať, tak potom je asi aj toto len jedna z mnohých zvláštnych vecí, ktorá ľudí zaujíma.

Prečo sa v posledných rokoch vyrojilo toľko skvelých pesničkárov, ktorí v dnešnom modernom svete chodia po svete s akustickou gitarou a hrajú svoje pesničky rovnakým spôsobom, ako to robil pred päťdesiatimi rokmi americký rebel Woody Guthrie alebo v bývalom Československu napríklad Karel Kryl? Akoby boli protiváhou svetu, kde väčšinou na prvých miestach vládne ten najhorší umelý pop, ktorému aj samotní ich tvorcovia nehovoria pieseň, ale produkt.

Rok 2011 vojde čochvíľa do dejín. Najdôležitejšie sú stretnutia s ľuďmi. Mal som zaujímavý rok. Okolo mňa sa mihli napríklad Ota Nenbaum (áno, o ňom je tá pesnička, ktorú tak radi spievame okolo Vianoc), Jan Atϋrlich, Dan Keschön, Jens Ehádej (áno, práve jeho ospevuje Helenka Vondráčková), Dieter Moflasche (jeho prítomnosť vždy zahreje),

Americkí židia sú demograficky najohrozenejšou skupinou obyvateľstva. Pre židov v Izraeli platí presný opak. Prečo je to tak?

Vladimír Mišík: Stříhali dohola malého chlapečka (Supraphon, 1976)

Buseta prudko zabrzdila. Ošumelá figúrka Panny Márie Karmelskej brnkla do zahmleného skla. „V mojej Bogote – každý deň viac ľudí – sa topí v chudobe...“ Dvaja týpkovia v špinavých mikinách hlasno štekajú svoje rýmy do húfu pasažierov.