Mám rada také normálne mestá. Také mestá, ktoré nezdobia turistické ceduľky, ale šnúry bielizne s voňavými obliečkami, ktoré visia až celkom nad chodník. Mám rada, keď sa pod tými obliečkami hrajú deti futbal a obďaleč sedí babka na stoličke, ktorú si ráno vytiahla pred dom a celý deň pozoruje svet.

Aj vy by ste radšej trávili viac času so svojimi deťmi? Koľkokrát ste si za posledný rok pomysleli – teraz budem intenzívne pracovať, všetku energiu vrhnem do plnenia povinností, aby som mal neskôr voľno, a POTOM všetok čas venujem svojej rodine. Koľkokrát si to za posledných 10 rokov takto vo svojom vnútri povedal? Podľa mňa zakaždým, keď odchádzal od svojej rodiny na tréning či zápas. Má to však jeden háčik. Žiadne POTOM už totiž nemusí byť. Nebolo ani v prípade Paľa Demitru, ktorý rozbiehal svoju avizovanú poslednú profisezónu. Posledných zopár desiatok zápasov, a potom už len radosti života. Po tejto sezóne plánoval už len rodinu, výchovu dvoch krásnych detí a podporu mládežníckeho hokeja.

Poľnohospodárstvo je jeden z posledných sektorov ekonomiky, ktorý je málo dotknutý privatizáciou. Ale mení sa to. Pôdu už dlhšie skupujú bývalí politici, právnici a popri nich sa tu usadili aj mnohí cudzinci. Medzi nimi dominujú Holanďania a Dáni. No prečo práve oni?

Fakt, že dnešné Slovensko odoberá niektorým ľuďom občianstvo proti ich vôli, je všeobecne známy. Ale obeťami nie sú len tí, ktorých postihol Ficov protizákon, reagujúci na udeľovanie občianstva zahraničným Maďarom. V legislatíve máme ešte od čias socializmu iné podivné dedičstvo.

Markíza a Joj majú novú hračku, s ktorou medzi sebou súperia. Sú to vlastné sitkomy, kde mala posledné roky výsostné postavenie hlavne Joj. K jojkárskym Profesionálom a Kutyilom túto jeseň pribudnú – Zita na krku na Markíze a až dva na Joj: Hoď svišťom a animovaný LokalTV. Aj keď by sa zdalo, že ide o jednoduchší žáner, nie je to pravda.

V roku 1989 sa dal povojnový svet do pohybu. Spočiatku sa zdalo, že pravdu mal nemecký filozof Jürgen Habermas, ktorý hovoril o dobiehajúcich revolúciách.

Pôvodne som sa chcel učiť hre na husliach, ale môj bratranec, krátko predtým, než utiekol do Ameriky, prišiel k nám domov a nechal mi tam španielku. Ako osemročný som sa začal učiť hrať na gitare.

Narodila sa v Holandsku, vyrastala v hipisáckej sufijskej komunite v Arizone, od roku 2006 žije v Bratislave a veľmi rada má Košice. Ľudia na Slovensku – na rozdiel od Holanďanov – podľa nej majú pocit, že verejný priestor je niečo cudzie. Fotografka Illah van Oijen.

Druhá svetová vojna ožíva a žije. V kluboch vojenskej histórie (KVH). Na Slovensku začali intenzívne vznikať po roku 1990, dnes ich je asi dvadsaťpäť, niektoré majú (zatiaľ) len dvoch členov, iné pár desiatok.

Dvanásteho augusta som spolu s kapelou dorazil na piešťanské letisko, dejisko veľmi pekne sa rozrastajúceho festivalu Grape, aby sme zahrali prvý koncert na Grape Stagei. Po zvukovej skúške a odohranom koncerte mojich domovských Teskohippies som sa zmenil z účinkujúceho na návštevníka Grapu so všetkým, čo k tomu patrí.