V dejinách slovenskej architektúry sa Kolonádový most v Piešťanoch spomína ako jedno z vrcholných diel 20. storočia.

V prvom rade, a všimne si to naozaj každý, na päťdesiatničku nevyzerá. Ale ani na dvadsiatničku, tridsiatničku, štyridsiatničku a tak ďalej, doplňte si vek, aký chcete...

Všetci stojíme v rade na autobus, nálada je výborná. Prichádza pani v modrom, s ňou taký chutný psík, vyzerá ako typický dedinský dobrácky mix.

Sedíme v hale Cooper Union na Východnej siedmej ulici a čakáme na prednášku Umberta Eca. Pred nami samé stĺpy. Ako podotýka pán za mnou, „architekt tohto priestoru musel byť úplný idiot,“ lebo z každého sedadla človek vidí stĺp, ktorý mu blokuje výhľad na hostí.

„Tak nám, pani Millerová, utiahlo Rusko kohútiky s ropou,“ povedal by dobrý vojak Švejk, keby si prečítal české noviny z posledných dní. „To viete, chcú nám odkázať, že keď tu budeme mať ten americký radar, nech nám aj ropu dodávajú Američania,“ dodal by a možno by sa aj múdro zatváril.

Pani doktorka Szalayová píše: „O

Ministerka práce a

Je v niečom celkom ako otec a v niečom je úplne odlišný. Stojí na čele dvoch prominentných súkromných škôl, kam chodia deti vyššej strednej triedy z celej Prahy, ale pán riaditeľ nemá ani riadnu pracovňu a po škole behá v mikine. Václav Klaus mladší.

"Mali sme vtedy iné starosti, ako lámať si hlavu nad operou alebo symfóniou. V prvom rade nebolo vôbec operného súboru ani orchestra. [...] My starší sme bývali ďaleko jeden od druhého: Bella v Sedmohradsku, Moyzes-otec v Prešove, Figuš v Banskej Bystrici, ja zas v opačnom kúte Slovenska, v letargickej Trnave."

„Přečetli by ste si knihu, kdyby ste věděli, že je prokletá?“ Tento reklamný slogan na obálke má zrejme navnadiť čitateľa. Alebo ho varovať. Ten, kto návnadu ignoroval, a varovanie prehliadol, urobil chybu.