Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Starí páni

.andrej Šuba .časopis .hudba

"Mali sme vtedy iné starosti, ako lámať si hlavu nad operou alebo symfóniou. V prvom rade nebolo vôbec operného súboru ani orchestra. [...] My starší sme bývali ďaleko jeden od druhého: Bella v Sedmohradsku, Moyzes-otec v Prešove, Figuš v Banskej Bystrici, ja zas v opačnom kúte Slovenska, v letargickej Trnave."

"Mali sme vtedy iné starosti, ako lámať si hlavu nad operou alebo symfóniou. V prvom rade nebolo vôbec operného súboru ani orchestra. [...] My starší sme bývali ďaleko jeden od druhého: Bella v Sedmohradsku, Moyzes-otec v Prešove, Figuš v Banskej Bystrici, ja zas v opačnom kúte Slovenska, v letargickej Trnave."


Situácia v prvých dvoch desaťročiach 20. storočia, ako ju opísal skladateľ Mikuláš Schneider-Trnavský, nebola pre slovenskú hudbu vôbec ľahká. Najtalentovanejší slovenský romantik Ján Levoslav Bella pôsobil už niekoľko desiatok rokov v Sibini (dnešné Rumunsko), kam odišiel frustrovaný malomestským prostredím Kremnice a návrat vyše osemdesiatročného skladateľa na Slovensko v roku 1928 predstavoval najmä symbol kultúrnej kontinuity. Národný hudobný život, ktorý v susedných Čechách reprezentovala silná skladateľská generácia s oporou v diele Dvořáka a Smetanu, bol tak u nás zviazaný predovšetkým so skupinou zberateľov a autorov jednoduchých úprav ľudových piesní, ktorých ciele a význam mali najmä národnobuditeľský rozmer. Aj hudobné vzdelanie najvýraznejších osobností na prelome storočia - Mikuláša Moyzesa a Viliama Figuša-Bystrého - sa končilo aprobáciou na vyučovanie hudby na stredných školách a učiteľských ústavoch. Slovenská opera či symfónia ostávali snom. Hudobníci, ktorí získali profesionálne vzdelanie v európskych kultúrnych centrách ako Alexander Albrecht (1885-1958) alebo Mikuláš Schneider-Trnavský (1881-1958) boli výnimkou. Spájali ich korene v starom, prirodzene kozmopolitnom svete, prax organistov vo významných slovenských kostolov, mimoriadne, slovenské pomery ďaleko presahujúce dielo, neochota stotožniť sa s komunistickým režimom a fakt, že obidvaja zomreli pred päťdesiatimi rokmi.


.slovenský Schubert
Prímenie Trnavský dostal Mikuláš Schneider od Svetozára Hurbana-Vajanského na martinských augustových slávnostiach v roku 1904. Bolo to symbolické, talentovaný autor piesní vtedy ešte nemohol tušiť, že v rodnej Trnave strávi väčšinu života. V mladosti prichádzal do kontaktu s hudbou v trnavských chrámových zboroch a na gymnáziu, neskôr i na Uhorskej kráľovskej akadémii hudby v Budapešti bol spolužiakom známeho maďarského skladateľa a pedagóga Zoltána Kodályho, s ktorým ho spájalo celoživotné priateľstvo, láska k ľudovej piesni a zborovému spevu. Na rozdiel od svojich generačných spolupútnikov Mikuláš Schneider pokračoval v štúdiu hudby v centrách európskeho významu - vo Viedni a v Prahe, kde sa stal členom národne orientovaných spolkov. Už v roku 1908 predstavil na koncertoch s českým barytonistom Božom Umirovom slovenské ľudové i svoje vlastné piesne v Paríži a Berlíne. Krátko sa živil ako učiteľ a hudobník v dnešnom Srbsku a Nemecku, no v roku 1909 sa vrátil do Trnavy, kde začal pôsobiť ako regenschori v Dóme sv. Mikuláša, ale aj ako skladateľ, dirigent, pedagóg a organizátor hudobného života. "Opásal som si vojenskú šabľu a utekal som Františkovi Jozefovi I. na pomoc, čo mu však, ako z dejín vieme, nepomohlo," spomínal neskôr s typickým humorom na koniec starého sveta. Hoci bol prvým profesionálne vzdelaným slovenským skladateľom, ani v rozvíjajúcom sa hudobnom živote nového štátu a nasledujúcich režimoch nezískal adekvátny priestor a ostal tak zviazaný s "letargickou Trnavou". Prívlastok "slovenský Schubert" získal skladateľ vďaka piesňovej tvorbe, ktorá je ťažiskom jeho diela. Okrem úprav ľudových piesní je aj autorom známych umelých piesňových cyklov Slzy a úsmevy (1909), Drobné kvety (1907), Zo srdca (1920), v ktorých zhudobňoval aj texty básnikov moderny Ivana Kraska, Janka Jesenského. Ako paradoxné dnes môže vyznieť obvinenie kritiky z roku 1912, ktorá o zbierke Slzy a úsmevy napísala: "Schneider tu už pláva plnou parou v prúde internacionálneho hudobného modernizmu, ktorý úplne vyhostil kadejaké národné sentimentality". Napriek tomu viaceré z jeho piesní, ako napr. Keby som bol vtáčkom, Ružičky, Bože, čos ráčil slovenskému ľudu podobne ako hymnický zbor Hoj, vlasť moja! zľudoveli. Viera a úrad regenschoriho, ktorých sa Schneider-Trnavský nevzdal ani v období komunizmu, našli vyjadrenie v dlhý čas prehliadaných chrámových dielach. Skladateľov opus magnum v tejto oblasti predstavuje dlhoročná práca na zostavení Jednotného katolíckeho spevníka (1937). "Cesta k ‚spáse‛ vedie muzikanta cez lúky posvätnej hudby, bez ktorej je každé hudobné vzdelanie neúplné, torzo," napísal vo svojich spomienkach skladateľ. S tým sa nemohli zmieriť predstavitelia režimu. Oficiálna rozlúčka s národným umelcom Mikulášom Schneiderom-Trnavským v roku 1958 sa uskutočnila v Bratislave, ale počas cirkevného pohrebu v Trnave zorganizoval dlhoročnému regenschorimu v Dóme sv. Mikuláša vďačný komunistický štát pri cintoríne cvičenie civilnej ochrany...

.revolucionár medzi malomeštiakmi
"Albrecht bol revolucionárom medzi malomeštiakmi, skeptikom v chráme, liberálom v diktatúre, internacionalistom v nacionalizme. [...] Jeho návrat a opätovné prijatie bez výhrad prišli až v čase, ktorý už pre neho nebol prítomnosťou...," napísal o svojom otcovi legendárny muzikológ, pedagóg a violista Ján "Hansi" Albrecht, ktorého osobnosť ovplyvnila viaceré generácie slovenských hudobníkov. Dielo Alexandra Albrechta (1885-1958), ktoré preniklo aj mimo územia Slovenska, nemalo kvantitou i kvalitou na Slovensku až do 30. rokov 20. storočia paralelu. Spolu s Fricom Kafendom patril v prvých troch desaťročiach 20. storočia k najrozhľadenejším a z hľadiska kompozičnej techniky aj najdisponovanejším skladateľom na Slovensku. Počas gymnaziálnych štúdií v Bratislave bol Albrecht spolužiakom a priateľom významných maďarských skladateľov Ernő Dohnányiho a Bélu Bartóka, u ktorého v Budapešti neskôr študoval hru na klavíri. S Bartókom sa stretávali počas jeho bratislavských návštev i neskôr. Okrem dirigovania, kompozície a klavíra ukončil Albrecht na univerzite aj štúdium práva. "V práve som hľadal krásu, v hudbe pravdu a zákonitosť," povedal neskôr v rozhovore dirigentovi Karlovi Böhmovi. Po doplnení vzdelania v organovej hre vo Viedni bol Albrecht od roku 1908 organistom v Dóme sv. Martina a učiteľom na Mestskej hudobnej škole. Ako dirigent sa od začiatku 20. rokov výrazne zapísal do dejín Cirkevného hudobného spolku (Kirchenmusikverein zu St. Martin). Orchester a zbor zložený z dobrovoľníkov zohral pod jeho vedením dôležitú úlohu v kultúrnom živote, kde sa len postupne formovali profesionálne hudobné telesá (Slovenská filharmónia vznikla v roku 1949, Orchester Radiojournalu sa formoval od roku 1926). Repertoár tvorili náročné diela domácich i svetových autorov. Napríklad v marci roku 1923 uviedol Albrecht v Redute Haydnovo oratórium Stvorenie so 180 účinkujúcimi, o 4 roky neskôr v Piešťanoch Beethovenovu 9. symfóniu s 250 hudobníkmi pred štvortisícovým auditóriom. Kirchenmusikverein bol rozpustený v roku 1952 a kontakt s jeho dirigentom ovplyvnil osobnosti ako Ľudovít Rajter, Ivan Parík alebo Ladislav Kupkovič. Ako skladateľ komorných, orchestrálnych i vokálnych diel bol Albrecht dobre oboznámený s hudobnou minulosťou i aktuálnym hudobným vývojom (impresionizmus, expresionizmus, dodekafónia). Jeho vrcholné kompozície  Sonatína pre 11 nástrojov, Tri básne z cyklu Das Marienleben pre soprán a orchester na poéziu Rilkeho a symfonická báseň Túžby a spomienky (Tobias Wunderlich)  inšpirované drámou Hermanna H. Ortnera vznikli medzi rokmi 1921-1935. Do tohto obdobia sa slovenskí skladatelia venovali prevažne komornej hudbe a malým formám, prvou modernou symfonickou skladbou sa stala až Symfónia č. 1 D dur Alexandra Moyzesa z roku 1929. Albrechtova hudobná reč už v tom čase prekročila v osobitej syntéze hranice romantizmu smerom k moderne - atonalite, novej vecnosti a neoklasicizmu.
Alexander Albrecht venoval veľkú časť svojho talentu domácemu hudobnému životu ako pedagóg, interpret a organizátor. Dejinné okolnosti, zakotvenie v tradícii nemeckej hudby a multinacionálneho prostredia "starého sveta", autokritickosť a len minimálne prenikanie najprv dobou, neskôr ideológiou vyžadovaného folklórneho idiómu do hudobného jazyka spôsobili, že jeho umelecký potenciál nebol v slovenskej hudbe úplne využitý. "Cítili sme, akoby stál politicky na opačnej strane," povedal neskôr v rozhovoroch s Iljom Zeljenkom Alexander Moyzes, príslušník nastupujúcej generácie, ktorá v 30. rokoch držala "prst na pulze doby".
A ľutoval, že "starých pánov" nevyužili viac. 

Autor je šéfredaktor mesačníka Hudobný život.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.andrej Šuba .časopis
.diskusia
.neprehliadnite