Súdiac podľa množstva a pestrosti kultúrnych podujatí, Košice sa naozaj chystajú do úlohy mesta kultúry, Európa-Neeurópa. Okrem kapelky s nešťastným názvom, bielych nocí a experimentálnych akcií funguje višegrádsky festival, stabilné ustanovizne ako divadlá, filharmónia a kluby, prebehli Konvergencie, chystá sa veľmi slušne obsadený džezový festival i festival súčasnej vážnej hudby, no hotový New York. A určite som všeličo vynechal.

Misie robíme po celej krajine už od roku 1994. Ročne ich robíme 10-12, takže za tie roky sme navštívili už vyše 200 farností. Nielen tu doma na Slovensku, kde nás pozvali, ale aj v cudzine.

Tie dve správy z minulého týždňa nesúvisia spolu len zdanlivo: eurokomisárka Viviane Reding vyzvala stredné a veľké firmy, aby svoje manažmenty obsadili aspoň z jednej tretiny ženami. Inak ich vraj EÚ donúti zákonom. Nuž a slovenská vláda sa uzniesla, že rodina s dvoma pracujúcimi rodičmi, ktorá umiestni svoje dieťa do troch rokov do predškolského zariadenia, dostane viac peňazí než rodina, v ktorej muž pracuje a žena sa stará o malé deti doma.

Sú dedinky, kde sa na pohľad nič nedeje. Nezaplavila ich povodeň, nestavajú tam múry, „riešiace rómsky problém“, obyvateľov netrápia žabomyšie komunálne vojny. Žije sa v nich pokojným životom, zaujímavým len všednosťou.

Na sídlisku v Devínskej Novej Vsi žijem od roku 2004. Ešte pred pár dňami som písal milý fejtón pre ročenku našej fabriky Volkswagen. Ako už neraz predtým, opäť som raz oslavoval očarujúcu polohu Devínskej Novej Vsi, diaľavu moravských luhov, pocit bezpečia, ktorý nám dodáva nad nami tróniaca Devínska Kobyla a pocit akejsi plážovej pohody, ktorý máme vďaka Sandbergu.

Na prelome tisícročí sme na festivale Trutnov pozerali s Bedlym na koncert skupiny Divokej Bill. Mixovala dokopy všetko možné, hlavne vtedy populárnu írsku hudbu s balkánom, k tomu stredoeurópska verzia ska a krčmový rock.

Mlynček dejín ostatných šesťdesiatich rokov zošrotoval množstvo perspektívnych ľudských osudov a z mnohých z nich – pokiaľ vôbec prežili – zostali len tiene pôvodného. Niektoré tvorivé osobnosti však dokázali prekonať so vztýčenou hlavou nepochopiteľné perzekúcie „budovateľských“ 50. rokov, rozbláznene nádejné „zlaté“ šesťdesiate aj depresívne „normálne“ 70. roky, aby preklenuli „nádejou pučiace“ opatrné osemdesiate, ktoré sa preliali do prelomu tisícročí v dvadsaťročí plnom nádejí...

„Všetko, čo vidíš v ruskej televízii, je pravda. Je to skutočne s tými požiarmi tak. Horíme a nevieme dokedy,“ hovorí mi Igor. Zo svojho domu, vzdialeného osem kilometrov od moskovského cestného okruhu, hľadí rovno na borovicový les. Jeho hlas však znie do telefónu pokojne.

Parlament bude opakovať tajnú voľbu generálneho prokurátora. Dobroslav Trnka a Marián Kočner tak dostávajú druhú veľkú šancu. Ako sa k tomu postaví vládna koalícia?

Pri tejto knihe je armáda recenzentov obzvlášť veľká. Recenzentmi Kocúrových textov boli a sú aj stovky tých, čo pridávajú svoje komentáre a odkazy na jeho blogu. A sú to kritici pekelne nekompromisní.