Hádam najhorúcejšie diskusie, ktoré predchádzali aktuálnemu ročníku „džezákov“ boli venované ich exilu, keďže 36 rokov patrila bratislavská džezová jeseň priestorom PKO.

Vymieňajú mi súčiastky. Naprávajú kolieska, premazávajú spoje. Už dva týždne a ešte jeden ma čaká. Niekedy je to veľmi nepríjemné a musím kvôli tomu držať aj diétu (čo som so svojou podváhou nikdy robiť nemusela, a tak teraz naozaj klobúk dole pred všetkými ľuďmi, čo kedy držali diétu!

Čo znamená pre nevidiaceho človeka vodiaci pes? A čo všetko znamená vodiť svojho pána pre psa? O nástrahách, nákladoch a dejinách toho jedinečného vzťahu píše Andrea Kaľavská.

Hlavne treba trúbiť. Netrúbiť je nebezpečné. Keď obiehate človeka, musíte zatrúbiť, inak vám vletí pod kolesá. Keď obiehate iné vozidlo a nezatrúbite, nabúrate. Predbieha sa z oboch strán. Síce sa jazdí hlavne naľavo, a ak to vodičovi vyhovuje, môže ísť aj v protismere. Predbieha sa, aj keď je v protismere obrovský autobus.

Ešte sa nestalo, aby ruský prezident žiadal v priamom prenose odstúpenie ministra vlády a ruský minister financií s námahou zdržiaval smiech. Ruské publikum už pritom videlo zábery svojho prezidenta, ako sa ledva drží na nohách, alebo ako podnapitý diriguje vojenskú dychovku. Nikdy sa však nikto prezidentovi nesmial do očí. A ešte nikdy nikto na verejnosti ruskému prezidentovi nepovedal, že urobí to, čo od neho prezident požaduje, až po tom, ako sa poradí s predsedom vlády.

Niečo visí vo vzduchu a nebude to rádioaktívny spad. Pokiaľ sa človek vedome nebráni, na iné, ako na Jóbove zvesti už ani nenarazí. Nedá sa inak pristupovať k svetu a uchovať si dôstojnosť, len cez masku irónie a sarkazmu. Tvár sa krčí od úsmevu, ale v očiach ho niet, len nekonečný smútok občas prerušený zlovestnými plamienkami zadosťučinenia. Akoby tie oči vraveli: všetko je zle a dobre vám tak, nech to všetko zhorí v pekle.

Viete, ja si naozaj až teraz plne uvedomujem, akú moc má slovo. Akú moc má slovo v médiách. Keď som začala písať tieto stĺpčeky (och bože, dlhých 7 rokov!), vedela som, že musím slová vážiť, a že sa nechcem za niečo, čo som kedy napísala, nikdy hanbiť. Ale netušila som, že stĺpčeky z časopisu môžu niekomu ovplyvniť život.

My si vlastne vôbec neuvedomujeme, že úplne hocikedy, znenazdajky, bez toho, aby sme sa stihli zamyslieť či pripraviť, sa môže stať úplná katastrofa. Môžeme zomrieť, môžu zomrieť, alebo zmiznúť naši blízki, môže prísť zemetrasenie alebo iná pohroma, môže nám padnúť na hlavu bomba, prosto, môže sa stať hocičo.

Redakčný kolega Boris Németh má dobrý fotoaparát a ešte lepšie oko. Dokazuje to jeho výstava v Stredoeurópskom dome fotografie (SEDF) v Bratislave. No ovláda aj iné „kúzla“. Napríklad vypražiť na večeru pre fotografov viac ako dvadsať bravčových rezňov a k tomu uvariť ryžu.

Kde je vlastne to šťastie? Prečo sa nedá lokalizovať? Prečo sa nedá naplánovať? Alebo aspoň kúpiť, či vybártrovať? Sedím na letisku, idem do Nepálu a mnohým doma na Slovensku sa zdá, že to mám vyhraté. Že mám šťastie zabezpečené. Že pri mojom spôsobe života to jednoducho nemôže byť inak.