Slovenskými a svetovými médiami prehrmeli v posledných dňoch dve veľmi podobné správy z Číny. Prvá o tom, ako čínsky zamestnávateľ zobral 6 400 zamestnancov do Francúzska a druhá ako zase iný zamestnávateľ zobral 12 700 zamestnancov do Thajska na dovolenku. Čísla sú výnimka, ale branie zamestnancov na dovolenky je v Číne bežné. Je to súčasť systému bonusov. A tých je tu dosť. Od najmenších, ako tomboly (každý zamestnanec niečo vyhrá) cez trinásty, niekedy aj štrnásty plat, alebo šialené odmeny ako noc s japonskou pornoherečkou či automobil Porsche, až po spomínané zájazdy.

Pred desiatimi dňami uniesli v Líbyi ozbrojenci hlásiaci sa k Islamskému štátu prvého Čecha. Vyučený kuchár Pavel H. (50) pracoval pre rakúsku firmu, ktorá zabezpečuje servis – varenie, ubytovanie, pranie – pre ťažiarov na líbyjských ropných poliach. Zdá sa, že náš človek je stále nažive.

Dňa 22. apríla uplynie 25 rokov od historicky prvej návštevy pápeža Jána Pavla II. v Česku a na Slovensku. Pripomenieme si tým aj atmosféru Nežnej revolúcie.

Vlani v decembri, osemnásteho, uplynul rok od smrti pána prezidenta Václava Havla. Prijali sme pozvanie na dve spomienkové podujatia, venované poslednému prezidentovi spoločného štátu Čechov a Slovákov. Prvé bolo v Bratislave, druhé v Prahe.

Do čerta s tým, myslím si, že v Poľsku neexistuje diskusia. Nehovorím o tom, že nie je možné vymienať si názory, to áno, ale diskutovať tak, aby si dvaja oponenti boli schopní a chceli si rozumieť, to neexistuje. Ach prepáčte, stále ešte možno po sebe kričať nadávky a urážky. Má to jednu príčinu: každý politický rozdiel sa okamžite mení na morálny rozpor, jazyk politiky sa mení na jazyk morálky a iné hodnotenie reality sa stáva eticky neoprávneným. Možno je to súčasť nášho romantizujúceho dedičstva, ktoré nám káže vidieť politiku ako počiatok moci metafyzického dobra a zla.

Myšlienky, ako vieme, majú svoje konzekvencie. Neprekvapilo ma preto, že pred pár dňami Richard Dawkins, známy autor a filozof, ktorý kedysi prednášal na Oxforde, nepriateľ Pána Boha a všetkých náboženstiev, ako označil sám seba, na Twitteri vyhásil, že ľudské plody s Downovým syndrómom treba zlikvidovať.

Dve vynikajúce knihy, Cena Anasoft litera, výborný preklad oceňovaného Juliana Barnesa. Ak rok 2014 vojde v slovenskej literatúre do dejín ako Rok Pavla Vilikovského, tak to bude správne a zaslúžené.

Tak blízko a predsa tak ďaleko bolo štokholmské pokračovanie turnaja pre slovenský tím. Pritom dva dni predtým sme nevedeli, či sa Slovensko dostane aspoň do štvrťfinále a zrazu je tu smútok nad nevyužitou semifinálovou šancou. Stopku nám vystavilo domáce Fínsko v poslednom zápase helsinskej časti turnaja. Nelichotivá bilancia za posledných päť rokov ponúka otázku, či sa po prekonaní českého komplexu nerodí nový s názvom Suomi.

V ostatnom čase ma zaujali dve správy. Podľa prvej bude pápež Ján Pavol II. budúci rok vyhlásený za svätého. Svätí tvoria súčasť nášho života. Vidíme sochy svätých na námestiach, ich obrazy v národných galériách, kostoly sú po nich pomenované, a je tu aj osobná úcta. Je to milý, ľudský svet, často sprevádzaný legendami, ktoré nikomu neprekážajú. Je to tiež povzbudenie, že vo svete sú aj krásne príbehy a tiež, že oni sa za nás môžu prihovárať. Zväčša je to však trochu abstraktný svet.

Majú dejiny vždy zmysel? Nemáme azda dosť príkladov nezmyselných vojen a nezmyselných obetí? Kedysi o tom písal Milan Kundera. V Neznesiteľnej ľahkosti bytia pripomenul príklad vojny, ktorú proti sebe v dávnej minulosti viedli dva černošské kmene. Kunderovu metaforu, obávam sa, možno dokonale použiť aj pri opise konfliktov v Sýrii a Egypte.