Sú takou bežnou a ľahko dostupnou súčasťou koláčov, dezertov, pudingov či plniek, že ich považujeme za samozrejmosť. Pričom kedysi boli nielen vysoko cenenou odmenou, ale niekde doslova platidlom. A vďaka tomu sa dostali aj do ustálených slovných spojení – hrozienka.

Vyzerá ako baretka, na ktorú niekto v poslednej chvíli naniesol károvaný vzor. Inde zas pripomína čudnú hubu, čo sa dvíha spod ihličia kapusty a vôbec nevyzerá ako jedlá. No stačí zobrať paličky, odtrhnúť kúsok, ochutnať a človek je stratený. Okonomijaki.

Keď sa v týchto májových dňoch spýtame ľudí na ich životnú lásku, nečudujme sa, ak podozrivo častou odpoveďou bude čokoláda. K fanúšikom horkej, mliečnej či bielej sorty najnovšie pribudol nový klub: na naše chuťové poháriky zaútočila ružová čokoláda.

Koľkokrát nás už zastavila táto vôňa, koľkokrát nás už nechala snívať priamo na pol ceste k povinnostiam, mysľou blúdiť niekam do najskorších spomienok z nášho detstva, ktoré sú preplnené lákavými obrazmi veterníkov, zmrzlín a pudingov. Tou vôňou je vanilka. Alebo skôr vanilín.

Smiešny dedinský cirkus s jedným pytónom a roztržitým kúzelníkom, vedľa neho strašidelný zámok, obligátne labute a autodróm. Do toho ešte veľmi unavená teta pri strelnici, podupaná tráva a blikot farebných žiaroviek. Stojíte, pozeráte, oči dokorán. A v rukách na špajli cukrová vata.

Na tanieri sa lesknú úhľadne poukladané mesiačiky paradajky, popri nich nejaký ten šalát, olivy, paprika a zelená fazuľka, na vrchu oddychujú ružové kúsky konzervovaného tuniaka, varené vajíčko a pásiky sardiniek. Všetko tvorí zvláštny, secesne ladený ornament. Šalát niçoise (čítame nisoaz).

Jeden z najznámejších a aj najvýraznejších syrov severovýchodného Francúzska. Malý, alebo trošku väčší ružovooranžový kotúčik učupený na lôžku zo sena. Vyzerá utešene, no stačí pričuchnúť a 80 percent ochutnávačov okamžite zbledne a zvažuje útek. Ostatní sa zaliznú. Munster – géromé.

Podobá sa na zvlnenú krajinu, malý trojrozmerný model pre tých, ktorí veria, že zem je plochá a končí sa chrumkavými okrajmi. Ten kotúč rozpálenej zeme dýcha. V každom kúte sveta, kde sa pečie kvasený chlieb, chutí inak. My máme posúch či podplamenník.

Počas potuliek letným dovolenkovým Slovenskom možno natrafíme aj na jeho originál, nielen na naparené a kravským mliekom riedené priemyselne vyrábané verzie. Do oka nám padne ťažká, od dymu zafúľaná slza s krásnym cifrovaním, jemne drobivým vnútrom a neodškriepiteľným ovčím pôvodom – oštiepok.

Obrovský ružový plátok. Pozeráme naň a máme pocit, že dýcha. Najemno nakrájaný, voľká si na pulte, alebo ešte lepšie – na voskovom papieri, v ktorom zabalený poputuje rovno do nášho košíka. Žmurká na nás svojimi bielymi okami a dožaduje sa pozornosti. Mortadella.