Reeperbahn 2012. Festival v Hamburgu, kde je medzi veľa klubmi a divadlami aj dosť sexshopov a bordelov. Kedysi to bolo vnímané asi naopak, teraz sa aj vďaka tomuto festivalu táto čarovná časť mesta stáva čoraz známejšou aj medzi súčasnými muzikantmi... ááá, zvolá znalec, veď tak to bolo vždy, veď práve tu začínali The Beatles. A keď si pozriete vývesku maličkého klubu a vidíte, kto všetko tam hral, tak vám je jasné, že podobných beatlesáckych príbehov sa tu odohralo niekoľko. Niečím ma to fascinuje – ako dokáže more či veľká rieka zamiešať charakter mesta, ako sa v štvrtiach s najhoršou povesťou, ktoré by mnohí moralistickí buldozéristi najradšej zrovnali so zemou, stretáva celý svet, ako sa tam okrem vykričaných podnikov vytvárajú divadlá, kabarety, galérie, ako tam vidíte tie najsmutnejšie i najúžasnejšie veci, ktoré sprevádzajú ľudstvo.

Vírus protiamerických a protizápadných protestov sa minulý týždeň rozšíril v arabských krajinách rýchlejšie ako revolúcie počas Arabskej jari. V Líbyi, Egypte, Jemene, Somálsku, Sudáne, Tunisku, na palestínskych územiach a na ďalších miestach sa pálili americké zástavy a brali útokom americké konzuláty. V Líbyi zabili útočníci za pomoci raketometov amerického veľvyslanca. (To samotné je absurdné, osobne podporoval líbyjskú revolúciu proti Kaddáfímu). Ďalším krokom by bol už iba teroristický útok na americkom území.

V dvojtisícových výškach je iný svet. Térynka, Zbojnička, Chata pod Rysmi aj približne dve desiatky ďalších vysokohorských chát v Tatrách majú fascinujúcu históriu aj súčasnosť. Ako sa žije v oázach ticha a slobody?

Vladimír Přikryl patril k mladšej generácii legionárskych dôstojníkov, ktorí mali malú prax s vedením väčších celkov.

Hedvigu Malinovú napadli pred šiestimi rokmi a napádajú ju odvtedy stále, len skínov nahradili politici a prokuratúra. Neviem, ako sa môžu ľudia na rôznych fórach čudovať, čo je na tomto prípade výnimočné, často počuť, že odvtedy zbili veľa ľudí. Žiaľ, áno. Ale neviem o nikom, koho by štátne orgány bili „za odmenu“ ďalej, koho by škandalizovali, komu by znepríjemňovali život práve tie zložky štátu, ktoré majú občana chrániť. Ak si niekto nevie rady, nech si predstaví svoju mamu, dcéru, sestru či frajerku – keby boli na mieste Hedvigy. Alebo seba.

Nespoznala som ho. Nespoznala som svoje milované Kathmandu, keď sme prilietali. Obvykle býva prvým pohľadom, po tom, čo sa železný vták prederie mrakmi, suchá krajina tehlovej farby. Prach, neomietnuté tehlové domy, suchá prašná zem a hustá vrstva smogu, ktorá znemožňuje vidieť svet v inej ako hnedosivej farbe. Keď sme však prileteli dnes, chvíľu som mala pocit, že sme niekde inde, niekde v Amazónii. Celé údolie bolo zelené. Pôda okolo runwaya, inokedy prašná a popraskaná, sa dnes topila v záplave zelenej trávy, kríčkov a kvetov.

Katechizmus ma učil farár Hromník. Starý pán v starom byte na Námestí Svätej Anny, vtedy to bolo námestie najsvätejšieho Gottwalda, zvláštne, že nikdy to námestie po ňom nikto nevolal. Typovo by sa pán Hromník hodil do Mena ruže. Aj som sa ho trochu bál, ale občas ukázal aj prívetivú tvár a spomínam na neho ako na dobrého človeka. Pred svadbou nás mal na starosti páter Hubert. Starý mních v Pezinku. Úžasný muž. Celý život v kláštore, ale akoby poznal tajomstvá života v celej jeho šírke. Bohoslužbu na našom festivale má už tri roky na starosti otec Antonio. Anton Srholec. Zázračný muž.

Vystúpenia amerického speváka Bobbyho McFerrina sú vždy sviatkom. Nielen pre tých, ktorí majú radi džez, ale pre každého, kto má rád hudbu ako takú.

Nevidela som ho roky. Kedysi sme spolu chodili do kina, mali sme sedemnásť a v kinách išiel JFK. Pamätám si na deň, bolo to u nás doma, keď nám hral svoje prvé pesničky. Spomínam si, ako v ťažkých časoch zberal zo zeme cigaretové filtre a balil vlastné cigarety do fajnového papiera z telefónneho zoznamu. Smiali sme sa na tom. Boli to ťažké časy, ale pre nás aj časy luxusu: boli sme priatelia, celá skupina kreatívnych a navzájom sa podporujúcich kamarátov ‒ a rebelov.

Národným jedlom Slovákov sú vraj bryndzové halušky. Ba kieho! Niektorí, čo bývajú trošku južnejšie, majú za slovenské národné jedlo, čuduj sa svete, paprikovú klobásu. Volajú ju klbása alebo kulen.