„Zlomená platnička?” pýta sa ma udivene môj bývalý jogín. Bývalý, lebo jogu už cvičiť nemôžem. Pozerám na neho až previnilo – budeme ešte kamaráti, aj keď nebudem k nemu chodiť na jogu? A čo moje ranné prechádzky po pláži? Nikdy sa mi nepodarí vstať ráno o deviatej, pokiaľ nebudem mať konkrétnu aktivitu na práci.

Nikdy som nechápala, prečo sa ma stále novinári a moderátori pýtajú: „a cítite sa viac speváčka, alebo herečka?” Keď tú otázku počujem, nabehne mi husia koža a mám chuť otočiť sa na opätku a odísť. Ak vychádzam z toho, že médiá dávaju sviniam to, čo chcú žrať, tak potom je asi aj toto len jedna z mnohých zvláštnych vecí, ktorá ľudí zaujíma.

S t r a š n e p o m a l y sa píše na počítači, keď mám zmrznuté ruky. Písmenko za sekundu. Žiadna diakritika. A to sa nemám na čo sťažovať. Po roku (áno po roku!) som konečne na treku. A už tretí deň mám slzy v očiach, vždy ked idem popredu, predo mnou nik, iba hory a Boh. Ani som nevedela, ako mi to chýba. Nie šport, nie osemtisícovky. Ale maličkosti. Tie veľké popraskané líčka malých šerpských detí. Volám ich Šerpiatka.

Keď idete po ulici v južnom Turecku, nevyhnete sa miestnej angličtine, ktorá útočí na všetkých turistov. „Hello, lady, nice fish for you. You like beer?“ Každý obchod, krčma, bar či reštaurácia je ovplyvnená tým, že tu v lete chodia Briti. V miestnom tescu si môžete kúpiť magazíny Hello, OK! či bulvárny Daily mail.

Sedím pred nepálskou telkou, dávajú indické telenovely. Nepálka sediaca vedľa mňa, učiteľka našich sirôtok, sa dychtivo vžíva do deja a ja sa usmievam. Tento druh herectva by neprešiel nielen v Európe, ale ani v mexickej či argentínskej megatelevýrobe. V spodnej časti obrazovky idú akési reklamy vo forme rýchloidúcich tituliek, podobne ako výnimočné správy, zľava doprava. Odrazu zaregistrujem v tej rýchlosti známe slovo, ani si presne neuvedomujem, aké, len viem, že nepatrí do nepálskeho trelevízora. Zaostrím, slovo sa opakuje znova. Slovakia.

Hovorí, že jedno jeho oko filmuje, druhé fotografuje. Fotograf a kameraman Martin Kollár je najvýraznejšou osobnosťou svojej generácie, desať rokov je členom prestížnej agentúry Agence VU. Neobyčajným spôosbom fotografuje tie najobyčajnejšie veci.

Cukor a bič ako pracovná motivácia patria do minulého storočia. Ako hovoria krotitelia šeliem, trest môže motivovať, ale nezapáli iskru v oku. A čo je horšie, prestáva fungovať už aj ten cukor.

Ten kríž sa začal hneď po parlamentných voľbách v júni 2010. Len čo opadla prvá radosť z volebného víťazstva, koalícia odhlasovala Roberta Fica za podpredsedu parlamentu v čase dôvodného podozrenia z korupcie. Potom sa to už viezlo a naplno to zasiahlo aj OKS. Začali sa spravodajské hry okolo voľby generálneho prokurátora a dnes sa už pomaly nedá povedať, kto všetko bol do nich namočený. Vo funkciách zostali Harabin a Trnka, čo do veľkej miery zablokovalo zmeny v justícii.

Keď som bola pred rokmi na Andamánskych ostrovoch, bola som svedkyňou najväčšej dezorganizácie, akú som si len vtedy, aj po rokoch cestovania po Ázii, vedela predstaviť. Nikto nemal predstavu, kedy pôjdu autobusy, lode, kedy bude elektrina zapnutá, koľko čo stojí, prosto nič. Samé dezinformácie a úsmevy domorodcov nad naším rozčarovaním. Po pár týždňoch som pristúpila na režim: Nasadnem do autobusu, pretože práve ide. Potom sa spýtam, kam ide. Kúpim si ryby, pretože práve sú. Večer asi nebudú.

Neviem, ako skončilo dieťa v rozprávke Cisárove nové šaty po skončení rozprávky. Myslím, že ten dav, ktorému otvorilo oči a ktorý chvíľu volal s ním o cisárovej nahote, ho neskôr znenávidel. Nepovedalo totiž pravdu len o cisárovi, ale aj o dave. V živote môže mať to dieťa pokojne šedivé vlasy a tým cisárom môže byť mladý človek. Vek nie je zásluha ani poľahčujúca okolnosť. Ako v prípade Fedora Gála.