„Zlomená platnička?” pýta sa ma udivene môj bývalý jogín. Bývalý, lebo jogu už cvičiť nemôžem. Pozerám na neho až previnilo – budeme ešte kamaráti, aj keď nebudem k nemu chodiť na jogu? A čo moje ranné prechádzky po pláži? Nikdy sa mi nepodarí vstať ráno o deviatej, pokiaľ nebudem mať konkrétnu aktivitu na práci.

Český pesničkár Vladimír Merta je ako osamelý vlk, ktorý si sem-tam zahrá aj s iným hudobníkom, ale väčšinu času trávi sám na pódiu, odkiaľ sa linú jeho dlhé meditatívne piesne. Minulý rok však prekvapil albumom Ponorná řeka, kde si spolu s ním zahrala aj skupina ETC, ktorú Mertovi zapožičal jeho bývalý kolega z takzvaného čundergroundu Vladimír Mišík.

V roku 2011 vyšlo niekoľko desiatok kníh slovenských autorov a autoriek a k tomu niekoľko stoviek slovenských a českých prekladov. Vybrať z nich jednu „naj" knihu nie je možné, zostavovať „rebríček kvality" je absurdné. Namiesto toho sme oslovili niekoľko ľudí, ktorí majú ku knihám blízko a spýtali sme sa ich, čo z pôvodnej slovenskej literárnej tvorby a čo z prekladov do slovenčiny a češtiny ich tento rok najviac zaujalo. Tu sú ich odpovede.

Bol komunistickým intelektuálom, ktorý dejiny slovenského národa ovenčil mýtom plebejskosti. Počas života vraj prečítal 10-tisíc kníh. Jeho myšlienky dodnes rezonujú v národnom podvedomí a radi sa na ne odvolávajú aj politici strany Smeru.

Rok 2011 vojde čochvíľa do dejín. Najdôležitejšie sú stretnutia s ľuďmi. Mal som zaujímavý rok. Okolo mňa sa mihli napríklad Ota Nenbaum (áno, o ňom je tá pesnička, ktorú tak radi spievame okolo Vianoc), Jan Atϋrlich, Dan Keschön, Jens Ehádej (áno, práve jeho ospevuje Helenka Vondráčková), Dieter Moflasche (jeho prítomnosť vždy zahreje),

Posmrtné albumy sú ako pohľadnice z neba. Aj keď je už spevák po smrti, stále vám k vám prehovára, no autorom nahrávok nie je umelec, ale osud.

S t r a š n e p o m a l y sa píše na počítači, keď mám zmrznuté ruky. Písmenko za sekundu. Žiadna diakritika. A to sa nemám na čo sťažovať. Po roku (áno po roku!) som konečne na treku. A už tretí deň mám slzy v očiach, vždy ked idem popredu, predo mnou nik, iba hory a Boh. Ani som nevedela, ako mi to chýba. Nie šport, nie osemtisícovky. Ale maličkosti. Tie veľké popraskané líčka malých šerpských detí. Volám ich Šerpiatka.

Ako je to s tými neutrínami? Naozaj sa pohybujú rýchlejšie ako svetlo vo vákuu, alebo je to len zdanie, spôsobené nejakou malou chybou experimentátorov? Ak je to celé spôsobené len malou a dobre ukrytou chybou, ako sa dá taká chyba odhaliť? A ak sa neodhalí, bude to znamenať prevrátenie fyziky hore nohami?

Hovorí, že jedno jeho oko filmuje, druhé fotografuje. Fotograf a kameraman Martin Kollár je najvýraznejšou osobnosťou svojej generácie, desať rokov je členom prestížnej agentúry Agence VU. Neobyčajným spôosbom fotografuje tie najobyčajnejšie veci.

Prvý pohľad na Vlada Žáka nenapovedá, že pred vami stojí „služobník Boží“. Je mladý, používa jazyk chalana z bratislavského sídliska a namiesto sutany nosí moderné civilné oblečenie. No prvý dojem klame.