.dvadsiateho ôsmeho októbra bude deväťdesiatštyri rokov od vzniku Československa. Generačne je na tom teda rovnako ako hlavná postava najprekladanejšej knihy československej literatúry. No Švejk a československý štát toho majú spoločného viac – narodili sa na bojiskách prvej svetovej vojny, podľa všetkého veľmi ďaleko od práve sa rozpadávajúcej Rakúsko-Uhorskej monarchie.

V priebehu minulého týždňa nás po úspešnej šnúre domácich zápasov čakal trojzápasový trip hlboko v Rusku – v najvýchodnejšej časti Európy, na Urale. V porovnaní s domácou atmosférou, kde sme zvyknutí na úžasné povzbudzovanie, sme hrali v oveľa komornejšej atmosfére. A hrali sme, podľa môjho názoru, trochu zakríknuto.

Som Rakúšan, ročník 1972, a vyrástol som v rakúskom socíku. Ešte v 80. rokoch sme mali železný zákon – obchody boli zatvorené cez obed, bez výnimky po 18. hodine, a keď sa v sobotu na poludnie stiahli rolety na výkladoch, vydržalo to tak celý deň a pol.

Vždy mi boli sympatickejší konzervatívci ako liberáli. Môže za to Ronald Reagan. Toľko do neho komunisti búšili, že mi na tom čosi nesedelo a začal sa mi pozdávať. Vývoj mi moje tušenie potvrdil. Od čias Reagana si myslím, že konzervatívci majú na rozdiel od liberálov zmysel pre humor, nadhľad a keďže ctia jednotlivca bez ohľadu na názor, bohatstvo, veľkosť či pôvod, tak sa dokážu zastať „v nesnázích“ aj oponenta. Osobnosti a udalosti z minulosti mi tento názor celkom pekne dokazujú (nečesť a česť mnohým výnimkám), prítomnosť však začína imidž konzervatívcov v mojich očiach kaziť.

Vrtuľa sa roztáča, rýchlo na seba kričíme, kto si sadne dozadu, kto dopredu a s vejúcimi vlasmi nasadáme do vrtuľníka. Máme za sebou dva urputné dni čakania na lietadlo, ktoré na rozmočenej dráhe v horách nemôže pristáť, a tak sme sa zložili na vrtuľník. Keď vzlietneme, cítim sa ako v 3D kine a popadne ma eufória. Prvýkrát sedím v helikoptére a na chvíľu mám pocit, že to za tie prachy stálo. Krajina pod nami sa pomaly dvíha a mení v serióznejšie a suchšie kopce a mraky nad nami pomaly klesajú a menia sa na úplne seriózny a mokrý dážď.

Tento štvrtok bude na televíznej Dvojke verejnoprávnej RTVS odvysielaný prvý zo siedmich dokumentov série Konzervy času. Stojí za to pozrieť si všetkých sedem.

Keď sa Arnolda Schönberga ktosi opýtal, či mal počas amerického exilu nejakých zaujímavých študentov kompozície, najskôr odvetil, že nie. Potom sa údajne pousmial a svoju odpoveď poopravil: „Áno, jedného: Cagea. Ale skladateľ to, samozrejme, nie je, skôr geniálny vynálezca.“

Nedávny objav Higgsovho bozónu sprevádzalo niekoľko mediálnych zveličení. Podľa jedného z nich sa týmto objavom vyriešila záhada pôvodu hmotností častíc. Vraj sme konečne našli odpoveď na hlbokú otázku, odkiaľ vlastne častice berú svoju hmotnosť.

Na začiatku mal povesť nenápadného technokrata, ktorý veľa nezmôže. Dnes celý finančný svet vrátane Bruselu, nemeckej kancelárky a amerického prezidenta, s úžasom hľadia na jeho neoblomnosť. Prezident Bundesbanky Jens Weidmann.

Je to strašne, ale naozaj strašne dôležité. Je strašne dôležité prinášať dobré správy, nie na zaslepenie, ale na otvorenie očí. Lebo tá slepota v tejto krajine je umelá. Nevychádza z pravdy. Modifikuje ju, násobí na entú, nezopdpovední ľudia priložia polienko do ohňa a už to máme. Neznášanlivosť, ktorá sa zdá strašne neškodná a normálna. Za vtipy o Cigánoch sa predsa nevraždí. Je predsa normálne deťom hovoriť, aby sa s Cigánčatami nehrali. Je normálne chytiť si kabelku, keď prejde okolo Róm. Je normálne nepodať pomocnú ruku, je normálne ešte po tej nastrčenej aj podupať. Strašne dobre sa to celé médiám predáva. Tak sa dobre predáva, keď prichytia celebritu s niekým nevhodným. Predáva sa totiž zlo. V správach, v tlači, všade.