Možno keby som sa nenarodil akurát v sedemdesiatkach minulého storočia ako to modelové Husákovo decko a nestal sa v osemdesiatkach programovým čitateľom sci-fi, mohol by som, predpokladám, nemilovať ruskú fantastiku.

Oscar za najlepší film pre Všetko, všade, naraz ma prekvapil. Vlastne, prekvapilo ma všetkých sedem Oscarov, ktoré tento nezávislý film získal, vraj sa to pri jedenástich nomináciách dalo čakať.

Dve lastovičky, samozrejme, jar nerobia, neurobia ani leto, ale je náramne príjemné ísť do kina, pokojne do multiplexu, a nájsť tam v ponuke hneď dva slovenské filmy, ku ktorým netreba pristupovať zhovievavo.

Chcelo by to nejaké antidepresíva do vodovodnej siete. Žiadne driáky, samozrejme, len také čosi slabšie, voľnopredajné, niečo ako chlór, ak sa teda voda z vodovodu ešte stále chlóruje, akurát by to tak trošku zlepšovalo náladu.

Asi by sa patrilo nariekať, že ani Veľká noc už nie je, čím bývala, asi kvôli folklóru a udržiavaniu tých akože tradícií.

Dráždia ma príbehy podľa skutočných udalostí, predovšetkým preto, že nie veľmi rozumiem ich podstate. Vlastne nerozumiem vôbec.

Tie naozaj dôležité veci sa nakoniec aj tak dozviem.

„Ujo Reagan, na mier negáň.“ A zvyšok vytesnila milosrdná pamäť. Prvý verš detskej básničky, možno z časopisu Včielka, možno z Ohníka či z Kamaráta.

Nemám presné dáta, samozrejme, reagujem ako väčšinou, teda semióza a intuícia, ale ak moju sociálnu bublinu ovládli v poslednom čase nejaké témy viac, ako iné, tak sú to aktuálne v nasledovnom poradí.

Jeden za osemnásť, druhý bez dvoch za dvadsať, kto chce kam, pomôžme mu tam a akoby to nestačilo, stále, žiaľ, platí aj to, že medzi slepými je jednooký kráľom.