a vlastne, ani by ju nemuselo zlepšovať, len by ju stačilo zvýšiť na normál. Tam kdesi, kde to bolo v normále, keď sa dalo veriť na lepšie zajtrajšky. Niežeby som na ne už úplne rezignoval, len mám pocit, že to chce čoraz viac premáhania sa. Akože raz, kdesi v budúcnosti, ktorej sa prípadne aj v zdraví dožijem, sa ešte aspoň na chvíľu zbavím tej ťažoby, ktorá mi bráni len tak spontánne sa tešiť. Naozaj sa tešiť, povedzme, na nový film, knižku či akúkoľvek inú banalitu.

Nemám nárok, viem, samozrejme, nie v čase vojny a všetko je májá a ľudské bytie je vždy bytím k smrti.