Som ročník 1945. V škole sme sa dozvedali, ako stachanovci lámu rekordy v baniach a pri sústruhoch, najviac mlieka dávali sovietske kravy (tá najvýkonnejšia sa volala Poslušnica I.), Mičurin vypestoval obrovské kadečo, politickú ekonómiu sme sa učili z Nikitina (žiadne zbytočné teórie, iba definície), namiesto filozofie sme mali marxizmus-leninizmus. Najlepší ekonóm bol Nikitin, najlepší biológ Mičurin, najlepší psychológ Pavlov, a tak ďalej.

Zneužívanie je smutná vec. To slovo samo osebe je strašidelné, a je to tak dobre. Ak sa, samozrejme, používa tak, ako sa má. Naposledy sme sa dozvedeli o tom, že niekto zneužíva deti. Dokonca to robia učitelia. Zaznelo to z úst premiéra, človeka, ktorý je jedným z najinformovanejších v štáte a ktorého slová by mali mať patričnú váhu. Tým pádom mal nasledovať celospoločenský otras, rodičia mali zbystriť pozornosť, polícia takisto, médiá by mali biť na poplach. Nič také sa nestalo.

Amerika bola nespochybniteľnou superveľmocou 21 rokov. Presne toľko je od rozpadu Sovietskeho zväzu. Američania majú stále najmocnejšiu armádu aj najväčšiu ekonomiku na svete, ale inak začínajú pripomínať regionálnu mocnosť.

Keď sa po prvom novembrovom mítingu na bratislavskom Námestí SNP objavili vzadu za tribúnou herečky zo SND, ktoré nás prišli podporiť, blyslo mi hlavou, že „naša vec je napoly vyhratá“. Lebo herečky z elitného divadla majú absolútny cit pre úspech.

Na oboch stranách Atlantiku má pravica problém. Chýba jej líder. Je to ako parafráza Dr. Johnsona. Zvolenie Baracka Obamu je triumfom nádeje nad skúsenosťou. Američania zaťali zuby a za odmenu dostali ďalšie štyri roky s Obamom. Prečo to urobili? Tí, ktorí sú závislí od štátu, zamestnanci vo verejnom sektore, slobodné mamičky, ktoré sa „vydali za štát“, a tak ďalej mali dôvod za Obamu hlasovať. Zvyšok nie.

Bol to tento rok čudný Deň boja za slobodu a demokraciu. Prezidenta republiky, predsedu NR SR a predsedu vlády, ktorí ho mali úradnej z moci oslavovať, nebolo, hoci ináč oslavujú radi a kladú vence všade, kde sa dá. Ľudia, ktorí mali s Novembrom 1989 niečo spoločné, dumali v teplých sálach. Na Námestí SNP nás bolo zo štyridsať, povedali sme si, aká je sloboda nesamozrejmá, a najviac vtedy, keď o ňu nikto nestojí, lebo, ako hovorí Edmund Burke, zlo môže vyhrať len vtedy, keď sa dobro proti nemu nepostaví.

Americké prezidentské voľby majú pre mňa veľké čaro. Už štvrtýkrát za sebou som sa vrátil do Washingtonu, aby som ich pozoroval v priamom prenose.

Na úvod sa podarilo Martinovi Ehlovi, novinárovi a môjmu priateľovi, urobiť jedno malé faux pas. „V plynojeme som ešte žiadnu debatu nemoderoval,“ vyhlásil neformálne, no žiadny z nemeckých účastníkov Česko-nemeckého diskusného fóra sa nezasmial. Pretože plynojem sa po nemecky povie Gasspeicher a od doby, keď nemeckí nacisti plynom vyvraždili väčšinu európskych Židov a českých a iných Rómov, sa vtipy na tému „plyn“ medzi nemeckou dobrou spoločnosťou nenosia.

Na zápas v Prahe proti Levu asi nikto z ľudí, ktorí tam boli, len tak ľahko nezabudne. Atmosféra v hale bola naozaj neskutočná. Nepamätám si, že by fanúšikovia nejakého mužstva vytvorili v hľadisku súpera v úplne inom meste, v inom štáte, takú kulisu. Už keď sme vyšli na rozkorčuľovanie, tak sme mali pocit, že sme na štadióne Slovana. A počas zápasu to bolo ešte oveľa výraznejšie. V hľadisku boli naše zástavy, dresy, šály – pri hymnách diváci nahlas spievali tú našu. Musím povedať, že mi z toho až zimomriavky behali po chrbte.

Ľahšiu časť eurokrízy máme za sebou. Doteraz stačilo rozdávať sľuby. No pomaly treba začať zháňať peniaze na ich plnenie. Šetrením. A to bude bolieť. Niektorých asi viac, iných menej, isté však je, že to bude bolieť všetkých. A preto sa do toho nikomu príliš nechce.