Prečo potom hlasovali? Romney bol pre nich zosobnením negatívnej charizmy. Muž z konzervatívneho klubu, ktorý nemal tušenie o ich živote, na ľuďoch mu nezáležalo, alebo záležalo len veľmi málo a 47 percent z nich odpísal dlho predtým, než išli voliť. Lionel Trilling rozlišoval medzi úprimnosťou a autentickosťou, ale Romney nemal ani jedno, ani druhé. Aj keď, cynik to nebol. Demokraciou nepohŕdal a len ťažko si možno predstaviť, že by ako Obama prezidnetovi Medvedevovi povedal, že musí počkať na druhé volebné obdobie, aby mohol byť pri protiraketovej obrane flexibilnejší.
Kríza politických vodcov trvá na Západe už celú generáciu. Osobitne na pravici. Silní vodcovia často po sebe zanechávajú dedičstvo, ktoré ich nástupcovia nedokážu udržiavať. Klasickým príkladom bol Bismarck. Jeho ekvivalentom našej doby bol Helmut Kohl. Zjednotil Nemecko, ale s novou menou rozdelil Európu. De Gaulle je podobný prípad. Muž, ktorý bol Francúzsko zanechal tieň, ktorý dodnes ovplyvňuje pohľad kontinentu na Anglosféru. Británia musela po odchode Churchilla celú generáciu čakať na Margaret Thatcherovú. Amerika čaká celú generáciu na druhého Reagana. Zatiaľ márne.
Západu chýbajú lídri, nedá sa to poprieť. Vodcovia musia často riešiť nepríjemné voľby. Napríklad medzi potrebou ďalej bombardovať mestá a riskovať civilné obete a medzinárodné pobúrenie. Tak ako Churchill v roku 1944, keď rozhodol o bombardovaní nemeckých miest až do konca vojny. Stálo to život najmenej pol milióna civilov. Ale Churchill nebol zločinec. Ani Roosevelt. A ani Truman, ktorý použil jadrovú bombu proti Japonsku. Zločinom je pokrytectvo, ktoré odsudzuje Izrael za útoky, ktoré sa všemožne snažia minimalizovať civilné obete.
Vodcov nemožno analyzovať, možno ich len rozoznať. Skutočný líder nepotrebuje len úprimnosť a autenticitu, ale aj odvahu. Vieme, ako skončil Samson. Bol zradený a slepý, ale svoj život skončil ako hrdina. Angličania radi spievajú, že nikdy nebudú otrokmi. To isté by sme mali očakávať od Samsonových potomkov, našich lídrov.
Kríza politických vodcov trvá na Západe už celú generáciu. Osobitne na pravici. Silní vodcovia často po sebe zanechávajú dedičstvo, ktoré ich nástupcovia nedokážu udržiavať. Klasickým príkladom bol Bismarck. Jeho ekvivalentom našej doby bol Helmut Kohl. Zjednotil Nemecko, ale s novou menou rozdelil Európu. De Gaulle je podobný prípad. Muž, ktorý bol Francúzsko zanechal tieň, ktorý dodnes ovplyvňuje pohľad kontinentu na Anglosféru. Británia musela po odchode Churchilla celú generáciu čakať na Margaret Thatcherovú. Amerika čaká celú generáciu na druhého Reagana. Zatiaľ márne.
Západu chýbajú lídri, nedá sa to poprieť. Vodcovia musia často riešiť nepríjemné voľby. Napríklad medzi potrebou ďalej bombardovať mestá a riskovať civilné obete a medzinárodné pobúrenie. Tak ako Churchill v roku 1944, keď rozhodol o bombardovaní nemeckých miest až do konca vojny. Stálo to život najmenej pol milióna civilov. Ale Churchill nebol zločinec. Ani Roosevelt. A ani Truman, ktorý použil jadrovú bombu proti Japonsku. Zločinom je pokrytectvo, ktoré odsudzuje Izrael za útoky, ktoré sa všemožne snažia minimalizovať civilné obete.
Vodcov nemožno analyzovať, možno ich len rozoznať. Skutočný líder nepotrebuje len úprimnosť a autenticitu, ale aj odvahu. Vieme, ako skončil Samson. Bol zradený a slepý, ale svoj život skončil ako hrdina. Angličania radi spievajú, že nikdy nebudú otrokmi. To isté by sme mali očakávať od Samsonových potomkov, našich lídrov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.