Všetci teraz riešime voľby prezidenta. Je to pochopiteľné, pretože po rokoch podpriemeru dychtíme po hlave štátu, za ktorú by sa nebolo treba hanbiť. Ale potichu už prichádza omnoho citlivejšia téma.

Príjmová nerovnosť znepokojuje ekonómov, verejnosť i politikov. Prezident Obama v správe o stave Únie dokonca vyzval Američanov k „národnému rozhovoru“ o nerovnosti. Do akej miery je toto znepokojenie na mieste? Základným faktom, ktorý by sme nemali púšťať zo zreteľa, je to, že príjmová nerovnosť vo svete klesá. Príčinou je bezprecedentný rast príjmov v rozvojovom svete. Odhaduje sa, že medzi rokmi 2005 a 2015 počet chudobných ľudí vo svete klesne z 1,3 miliardy na menej než 600 miliónov.

To, že Robert Fico zatrúbil na čosi ako reformu súdnictva, je ešte aj na prezidentskú kampaň prisilný čaj. Práve ten premiér, ktorý si pestoval Štefana Harabina, čoby ministra spravodlivosti, ako izbovú kvetinku, zaútočil dva mesiace pred rozhodovaním voličov, či z neho urobia hlavu štátu, na súdne prieťahy, burácal hnevom nad „zabezpečením a výhodami sudcov v porovnaní s inými zamestnaniami“, a podobne. Na to bol Fico šesť rokov predsedom vlády, aby „zásadné rozhodnutie pre verejnosť, že každého sudcu preveríme“, oznámil šesť týždňov pred voľbami?

Časopis Time zvolil pápeža Františka za osobnosť roka 2013. Rovnako rozhodol najstarší časopis amerických homosexuálov The Advocate. A najnovšie americký hudobný časopis Rolling Stone dal na obálku pápeža Františka a ku fotografii pripísal názov slávnej piesne Boba Dylana The times they are a-changin´. Britský časopis The Guardian to okamžite komentoval ako prelomové rozhodnutie. Toto sa deje v sekulárnom svete, ale ešte viac očakávaní i „napätia“ prináša tento pápež dovnútra cirkvi.

Roku 1965, na začiatku svojho veľkolepého dirigentského života, navštívil Claudio Abbado po prvý raz Bratislavu, aby naštudoval so Slovenskou filharmóniou a so Slovenským filharmonickým zborom program z tvorby Vivaldiho (Gloria), Verdiho (Te Deum) a Luigiho Nona (Il canto sospeso), ktorý mal zaznieť na festivale v talianskej Perugii.

V Groningene sa veľa hovorilo o tom, ako uspieť na medzinárodnej hudobnej scéne. Plachému chlapcovi z malej islandskej dediny, ktorému ešte neminulo 22 rokov, sa to podarilo.

Milí priatelia. Niektoré veci sú tabu, nehovorí sa o nich. Bolo to začiatkom deväťdesiatych rokov, po revolúcii. Babke zazvonil telefón. Babka, dobrá žena, človek starej školy, tvor dôverčivý, bez váhania zodvihla. „Dobrý deň, hľadám svoje korene, svojich predkov, boli zo Slovenska, z Jura,“ oznamoval pán s anglickým prízvukom, kdesi na druhom konci sveta. Potili sa mu ruky, chvel sa mu hlas, bol nedočkavý a plný očakávaní. „No s nami rodina určite nie ste,“ odpovedala babka nevzrušene.

Keď v roku 2011 preberala cenu Nadace Dagmar a Václava Havlovcov Vize 97, veľké množstvo žičlivých gratulantov sa jej prišlo pokloniť, ba mnohí pri jej nohách kľačali.

Zuska Kepplová zaujala v roku 2011 debutovou prózou Buchty švabachom o mladých ľuďoch, žijúcich mimo Slovenska. Jej kniha 57 km od Taškentu v téme pokračuje, ide však hlbšie a je výborne napísaná.

Jeden môj dobrý priateľ zvykne denník Wall Street Journal nazývať jeho „obľúbenými katolíckymi novinami“. Je v tom trochu rozmaru, ale nie bez dôvodu, keďže Journal dáva na svojich stránkach priestor vážnym katolíckym argumentom. Ale tak ako Homér, aj najlepšie americké noviny občas zaváhajú. Tentoraz to bolo v článku, ktorý opisoval, prečo je pápež František jedným z mužov, ktorých treba v roku 2014 sledovať: „Po tom, ako zvýšil očakávanie na zmenu postojov k homosexualite, rozvodom, životnému prostrediu a záväzkom spoločnosti k chudobným, sa očakáva návrh pontifa na reformu vatikánskej byrokracie, ako aj možné rozšírenie roly žien v cirkvi.“