Kráčali sme vyše hodiny. V Káthmandu to znamená náročnú fyzickú činnosť. Treba preskakovať veľké čierne jamy, ktoré sa znenazdajky ocitnú človeku priamo pod nohami a bez pouličného osvetlenia je to naozaj fuška (dôkazom naozaj úbohej úrovne ciest v meste je aj fakt, že taxikári obchádzajú rozbitú asfaltku popri ceste – po hline, tráve a prachu, čiže off road). Okrem jám si treba dávať pozor na hovná, ktoré ostávajú po všadeprítomných a večne oddychujúcich a pospávajúcich kravách a psoch, ďalej si treba všímať malé ohníčky, na ktorých horia každý večer smeti.

Psychiater Péter Hunčík si nevie predstaviť svoj život bez medicíny. Aj v čase, keď robil v Prahe poradcu Havlovi, si bral služby aspoň cez víkendy. Teraz cez týždeň ordinuje v ambulancii a cez víkendy robí skupinové psychoterapie formou psychodrámy.

Český pesničkár Vladimír Merta je ako osamelý vlk, ktorý si sem-tam zahrá aj s iným hudobníkom, ale väčšinu času trávi sám na pódiu, odkiaľ sa linú jeho dlhé meditatívne piesne. Minulý rok však prekvapil albumom Ponorná řeka, kde si spolu s ním zahrala aj skupina ETC, ktorú Mertovi zapožičal jeho bývalý kolega z takzvaného čundergroundu Vladimír Mišík.

Štrnásteho decembra 1911 dorazili štyria muži a sedemnásť psov na snežnú pláň uprostred Antarktídy. Nazvali ju Planina kráľa Haakona VII., niekoľkokrát zmerali svoju polohu a skonštatovali, že prišli do vytúženého cieľa. Boli na južnom póle.

Zobudila som sa, tak ako každé ráno, na ukrutný škrekot goanských vrán. Začínajú okolo ôsmej, pričom vrchol dosahujú okolo deviatej. Ľudia z chatiek na pláži vyliezajú o čosi skôr – v chatkách sa od pol deviatej nedá dýchať. Vrany a vzduch, dve veci, ktoré udržujú naše dni v zdravom a pravidelnom rytme. Ranné vstávanie rovná sa večerné zaspávanie. Rutina. Vyšla som na vykachličkovanú verandu pozdraviť naše kravy, ktoré sa večne ponevierajú na priedomí, ale namiesto nich mi zrak padol na zem.

Kniha Tonyho Judta Zle se vede zemi: Pojednání o naší současné nespokojenosti je pozoruhodným vizionářským dílem, která se dnes už příliš nepíší, a které by jen málokdo čekal od jednoho z nejrespektovanějších univerzitních učenců naší doby.

Moderné slovenské dejiny sú plné náhlych zvratov, eufórií, ale aj traumatizujúcich skúseností. Ich subjektom nie je iba do seba uzavretý svet národa, ale patria sem aj naše vzťahy s inými národmi, ľuďmi a kultúrami.

Nejdříve trochu sebezpytování. Docela dlouho jsem Ruda Dzurka považoval za svého romského kamaráda, za romského umělce a sebe za tolerantního gádže. Dnes už vím, že i v mém postoji byl kus takzvaného romského problému. Ve mně – ne v něm.

Sedím v Londýne na hoteli. Zajtra sú v našej krajine voľby. Ako som tak dnes šiel po parku, spomenul som si na vtip, ktorý mi vraví sused, keď ma vidí kosiť trávnik. Pýtali sa Angličana, ako vzniká anglický trávnik. To je jednoduché, vraví. Pokopete zem, zasadíte semeno, zalejete, počkáte kým vyrastie do vhodnej výšky a pokosíte. To je také jednoduché? Nooo... a potom ho treba ešte tristo rokov polievať. Ľahké, nie? Pre Angličanov určite, majú tu tých trávnikov habadej. Páči sa mi ich mentalita, zdá sa mi, že vďaka trávnikom majú v sebe nadhľad a pokoj, aký my nepoznáme.

Rikša nás vezie hrboľatou červenou zemou. Míňame miestne dedinky, vyziabnutých psov, malebné domčeky s malebnými ľuďmi, kŕdle detí v školských uniformách a mužov v lungi – tradičný odev v južnej Indii, ktorý tvorí kus látky omotaný okolo bedier. Stoja pred svojimi domami, žujú betel, občas si odpľuvnú a na zem dopadne asi štvrť litra červenej vody s rozžutou listovou kašou. Najnechutnejšia vec v Indii – horšia než všetky tie kravské hovná naokolo.