Premostenie a rekonštrukcia. To sú dnes najfrekventovanejšie slová súvisiace so Slovenskou národnou galériou. Chceli sme na vlastné oči vidieť, o čo ide, a tak sme sa do areálu bývalých Vodných kasární pri Dunaji vybrali.


Jedna z najnebezpečnejších vlastností tejto doby je spoliehanie sa na techniku. A na pravidlá. Alebo teda celkovo –spoliehanie sa. Nechápte ma zle, som milovníkom techniky –všetko od krásnych alumíniových Macov cez GPS-ky, tablety a iné gadgety od výmyslu sveta – e-booky, mobily...mám to všetko rada a som schopná starať sa o tieto moje hračky s materinskou láskou, leštiť si ich, a keď ich mám nové, aj s nimi spávam v posteli. Ale spoliehať sa na ne?

Niekedy sa cítim previnilo, že neviem, čo sa u nás deje. Myslím u vás na Slovensku. Ale nemôžem si pomôcť, vždy, keď som niekde, vôbec mi ani nenapadne sledovať, čo sa deje inde. A tak keď som v Indii, čítam indické noviny, pozerám miestnu telku, sledujem miestne reklamné bilbordy, komentujem miestne dianie, a keď som na Slovensku, tak to isté.

Saroj je iný ako ostatní. Nevykrikuje, nepýta peniaze, iba občas ku mne podíde a povie, že je hladný. Vtedy ho chytím za ruku a vtiahnem ho do kamošovej reštaurácie.

Oblasť Boudhanath v Kathmandu je akoby z iného sveta. Len čo prejdem cez vyzdobenú bránu, stanem sa súčasťou tej rotujúcej energie, ktorá sa spolu so stovkami modliacich točí okolo najväčšej nepálskej stúpy.

Možno povedať, že Programové vyhlásenie vlády ukazuje na najväčšie boľačky slovenského hospodárstva a verejných financií a navrhuje všeobecné opatrenia, ktorými ich možno liečiť. Keď však začneme hľadať konkrétne záväzky vyplývajúce z hrozivých deficitov a dramatického rastu zadlženia, zistíme, že aj chválitebnú by dokument dostal iba s privretými očami.

Mám náš nepálsky domček rada, aj keď máme nového nechceného člena rodiny. Prišiel k nám potkan. A prišiel rovno z podzemia. Kúpeľňu máme spojenú so záchodom – sprcha je zabudovaná v stene, nemá hadicu, čo je tak v Ázii všade, a záchod je turecký, ale na takom vyvýšenom stupienku. Sprchujem sa, stojím holá pod ružicou a odrazu vybehne zo záchodu potkan.

Anton Srholec v úvode knižky Daniela Pastirčáka napísal: „Toto nie je kniha kázní. Toto sú vzácne, jedinečné a smelé úvahy o živote, ktoré môžu otvoriť oči všetkým, ktorým záleží na pravde a na živote. (...) Obdivuhodná je jeho odvaha teologicky odpovedať na aktuálne problémy, ako je sexualita, politika, ktoré kvária súčasného veriaceho či hľadajúceho neveriaceho človeka.“

Myslela som si, že už som videla z Indie to najhoršie. Že už som videla umierajúce deti, šteniatka, leprových chudákov, opustené sirôtky, zmrzačených žobrákov...že som už videla a často aj prežila všetky možné druhy podvodov, ktoré tu na vás obyvatelia chystajú.

Išla som dole po Broadway a v dave tlačiacich sa vianočných nakupovačov som zazrela peknú, dokonale súmernú tvár s veľkými hnedými očami, orámovanú huňatými klapkami na uši (hliníkom vyvážim toho, kto mi povie spisovný slovenský výraz).