Nadpisy v denníku Sme chcú povedať viac než text. Ale teraz to vystihli: V KATOLÍCKEJ CIRKVI SA CHYSTÁ K VEĽKEJ ZRÁŽKE PRE SVÄTÉ PRIJÍMANIE. Ide o veriacich, žijúcich v druhom vzťahu, zatiaľ čo prvý zväzok manželský majú platne sviatostný. Odpoveď na otázku, či môžu aj v takomto rozpoložení pristupovať k svätému prijímaniu, má dať mimoriadna biskupská synoda, ktorá sa v októbri koná vo Vatikáne. U nás k tomu chýba vnútrocirkevná diskusia. Možno pastiersky list, ktorý pomenuje možné eventuality.

A už je to tu, príprava na hurikán. A hneď na dva. Na Havajské ostrovy mali totižto namierené Iselle a vzápätí za ňou Julio. Ja som tušila, že nič strašného sa nestane. Tento tropický raj pôsobí, akoby bol chránený nejakou nadprirodzenou silou. Veď toľko krásy, milých predavačiek a ohľaduplných šoférov pohromade často nebýva.

Ak je voda ľudské právo, nemalo by mať Slovensko, ako bohato zásobená krajina, povinnosť exportovať ju tam, kde jej ľudia majú nedostatok?

Ráno ma sestričky z vedľajšieho kláštora nadchli napínavým rozprávaním o živote narkomana Gorana z Medžugoria a jeho premene. Roky sa pokúšal o samovraždu, ale vždy sa prebral iba v nemocnici. Teraz vraj žije s guľkou v hlave v usporiadanej rodine. A je čistý.

Najnovší film Antona Corbijna, ktorý sa práve začal hrať v našich kinách, je absolútne omračujúci. Ukazuje prostredie protiteroristických agentov úplne inak, než to robia klasické špionážne rozprávky. To, čo odhaľuje, je, obávam sa, sivá pozemská realita nasvietená jednou sliepňajúcou neónkou. Niežeby sa nebolo na čo pozerať. Naopak. Ale tá pravda až bolí. Od prvého záberu je to veľký, fotogenický Corbijn, nech sa tvári akokoľvek vecne. Ale po skončení filmu, ak vám sadne tak ako mne, ostanete ako obarení.

Od detstva som mal prístup k skvelej muzike, pretože moja mama Alta Vášová pracovala a kamarátila sa s takými muzikantmi ako Dežo Ursíny, Jaro Filip či Marián Varga.

Sú revolta, krik, protesty tým najlepším spôsobom, ako dosiahnuť, to, čo chcete? V knihe Ticho Susan Cainovej sa dočítate o malých a veľkých víťazstvách tých, ktorí toho veľa v živote nenahovoria ‒ o tom, ako Rosa Parksová spustila boj za práva černochov len tým, že namiesto dlhých rečí povedala iba „nie“, keď mala v autobuse pustiť sadnúť belocha, a o tom, ako by bez podobných ľudí nikdy nevznikla teória relativity, Harry Potter a Google. O tom, čo slovenská ľudová múdrosť nazvala „tichá voda brehy myje“.

Jedna z vecí, ktoré ma na nedávnom výlete na Sicílii najviac fascinovali, bolo posedávanie na ulici. Sicílčania to asi robia zo všetkého najradšej. Hlavne starí dedkovia v oblekoch a klobúkoch. Pár starých plastových stoličiek, niekedy aj lavička, a už majú o zábavu postarané. Po sieste sa tam vyvalia, kým ich ženy pripravujú večeru, sedia, niekedy aj nad novinami a diskutujú. Pozorujú svet, tých zvláštnych mladých ľudí, čo neposedávajú, ale namiesto toho sa stále za čímsi honia a s pokojnými úsmevmi im ubieha čas na tomto svete. Keď raz budem na dôchodku, nebudem robiť nič iné, len posedávať.

Internetové zoznamky zmenili vzťahy od základu. Dnes sa cez internet stretne tretina nových amerických manželských párov a o 16 rokov by sa mala väčšina ľudí spoznať online. Klasický vzťah a rande už viac neexistujú.

Josif Brodskij, ruský básnik a esejista, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, odsúdený v Sovietskom zväze na päť rokov väzenia za príživníctvo a napokon vyhostený z rodnej krajiny, mal tisíc dôvodov cítiť sa ako obeť režimu.