Milujú ju malí aj veľkí, fajnšmekri aj fastfúdisti. Niekto uprednostňuje ostré ovocné chute, iný zas rigidne trvá na tom, že jej chuť musí byť pevne posadená na smotanovom základe. No všetkým rovnako zasvietia oči, keď sa im v ústach roztápa zmrzlina.

Zavreli sme sa s kamarátom do kamarátkinej kúpeľne a strávili sme spolu noc. Noc vyvolávania fotiek. Kamarát vlastne nebol môj kamarát, iba syn môjho kamaráta, ale v noci sa upgrade-ol. Pôvodne sme mali vyvolávať u mňa, ale ja mám garsónkovú kúpeľňu určenú pre trpaslíkov, a tak sa kamoška zľutovala a robila nám pohostenie.

Vravia o nich, že sú hlúpe a že vedia rozprávať len o kravinách. Že sa nevedia baviť o inom, ako o handrách, účesoch a manikúre. Že nevedia nič o svete a jeho problémoch, a žijú mimo reality. Nemám ten pocit. Prišla som do styku s modelkami iba trikrát, ale ani raz som ten pocit nemala.

Videla som časť toho hrôzostrašného dokumentu zvaného Food, inc. Časť len preto, že psychicky by som viac neuniesla. Som slabá povaha. A žijem v lži. Nechcem jesť mäso, ale jem ho, aj keď menej ako iní. Nechcem jesť umelohmotné potraviny, ale jem ich, lebo som lenivá zháňať sa za inými. A keď už mám aj na výber, podľahnem cenovému rozdielu.

Pred hotelom som zbadala peknú mapu okolia Zvolena. Hneď mi padla do oka priehrada Môťová. Vybrala som sa tam pešo – popri rieke. Nie vždy som mala tú česť ísť po chodníku, občas bolo treba preliezť cez rôzne industriálne rúry či preskákať po kameňoch popod most. Po hodinovej prechádzke sa mi naskytol pohľad na priehradu.

U nás sa na to používa slovo knihomoľ, Angličania im vravia „bookworm” čiže knižný červík. Červík mi príde výstižnejší ako moľa. Každopádne, patrila som ako tínedžerka medzi nich. V období, keď každý normálny človek už dočítal rozprávky, ale ešte nezvládal seriózne knihy, a čítal len časáky, komiksy a esemesky, v tom období som čítala všetko. Všetko, čo sme mali v našej detskej knižnici, kam som chodila dvakrát do týždňa a brala som si vždy po tri, štyri knihy.

Cestujú v skupinkách po jednotlivých častiach Havany. Stovky čínskych študentov, ktorí sa na Kube učia španielčinu. Na rozdiel od turistov, ktorí tu zostanú nanajvýš dva týždne, robia náš život farebnejším. Vďaka nim sa tu znovu objavili šikmé oči, kedysi, v prvej polovici 20. storočia, také bežné.

Je to úžasné, čo sa tu deje. Nejde o samotný hokej, ide o atmosféru v Bratislave. Taká tá jarmokovitosť toho celého. Pravdupovediac, v ten prvý deň som úplne zabudla, že sa už začínajú majstrovstvá, išla som si centrom mesta vo svojom zelenom trabante, slnečný deň, lakeť von z okna, keď som tu zrazu zaznamenala nepomerne väčší aplauz ako zvyčajne. To, že mi ľudia kývajú, poskakujú, alebo sa na mňa usmievajú, či ukazujú prstom, na to sme si ja aj trabant zvykli.

Správa, že s Ďurom Kušnierikom pôjdeme robiť rozhovor so slávnym talianskym rozhodcom Pierluigi Collinom, vo mne vyvolala dva pocity – jeden bol nadšenie z toho, že budem sedieť s človekom, ktorý pred niekoľkými rokmi stál pri všetkom dôležitom, čo sa vo futbale odohralo. Ten druhý pocit bol zmiešaný – bál som sa totiž, že keď mu položíme nejakú zlú otázku, vypúli tie svoje guľaté oči, prepichne nás káravým pohľadom, vytiahne červenú kartu a my sa strachom prepadneme pod zem. Zatmie sa nám pred očami a bude po všetkom.

Kultúra zvukového a obrazového podmazu mi vždy bola ukradnutá. Relaxačné hudby, pozadia na mobily, screensavery, shitný „výťahový” džez, prosto všetka tá vata bez ksichtu, bez gulí, bez názoru, bez farieb, vyprodukovaná len preto, aby nerušila.