Minulý štvrtok poslal švajčiarsky súd v Bellinzone na štyri roky a štyri mesiace do väzenia Antonína Koláčka (54) a spolu s ním štyroch ďalších Čechov, ktorí koncom 90. rokov spáchali mnohomiliardovú privatizačnú krádež. Pri tej správe mi až slzy vbehli do očí: Veď to je moja mladosť! O nečistom ovládnutí Mosteckej uhoľnej som písal pätnásť rokov.

Filmy o únosoch a vyjednávačoch, najmä tie americké, by sme na prstoch nespočítali. V tej záplave nakrútiť na Starom kontinente podobný (ale zároveň aj celkom iný) príbeh, ktorý vysoko vyčnieva nad ostatné, nie je triviálne. Tobiasovi Lindholmovi sa to podarilo na celej čiare.

V roku 1987 som si v Moskve zašiel na slávny seminár veľkého matematika, nevidiaceho Leva Pontrjagina. Na moje prekvapenie sa v ňom nehovorilo o matematike, témou bol občiansky odpor proti „perebroske“, do ktorej sa zapojil aj osobne Pontrjagin. Perebroskou sa nazýval gigantický projekt nasmerovania vodnatých severných riek do Kaspického mora. Dôvodom bol dlhodobý nevysvetlený pokles jeho hladiny v minulosti a starosti, ktoré to spôsobovalo ťažbe ropy. Lenže v roku 1987 už hladina stúpala a napriek tomu sa perebroska projektovala ďalej.

Prvá, víkendová časť festivalu Divadelná Nitra bola slnečná, príjemná, no hlavne znepokojujúca. Človeku zostali v mysli dve podobné mená: Toufar a Coufal.

Keďže som v tejto časti Brooklynu prvýkrát a nechtiac som si vypočul ich rozhovor, s decentným odstupom ich sledujem. Odbočíme (najprv oni a po nich ja) na Gold Street, potom na Sands Street a všetko je jasné. Commodore Barry Park síce ešte nevidíme, ale AfroPunk Festival už počujeme. Nad pokojnými basovými bítmi sa ozývajú chaotické škreky gitarových efektov, z čoho je jasné, že festivalový areál je už otvorený, znie v ňom tanečná hudba, kým na dvoch pódiách zároveň prebiehajú zvukové skúšky kapiel.

Názov kapely je zásadná vec. Preto tie zdanlivo nedôležité názvy ako Načo názov, Ještě sme se nedohodli a podobne. Sú za nimi hodiny dohadov a vyčerpávajúcich úvah, ktoré nikam neviedli. Ja mám rada dadaistické názvy našich domácich kapiel, ktoré hrajú čosi, čo môj kamarát z Ostravy nazýva „bratislavský spodný prúd“. To je špecifický druh hudby neumelých, idealistických kapiel garážového typu, ktoré mali taký pretlak, až vybuchli ako supernova. Väčšina z nich už neexistuje.

Na jednom maldivskom malom ostrove pracoval mladý Bangladéšan. V obchodíku s kokosovými orechmi. Obchodík pozostával z jedného vozíčka, na ktorom boli orechy nahádzané, jednej mačety na ich otváranie a jedného Bangladéšana, ktorý ich otváral. Každý deň som k nemu chodievala vypiť a zjesť orech. Šikovne zasekol mačetu do jeho šťavnatej oranžovej šupy a postupne ho tak šúpal. Prásk. Skalp kokosového orecha konečne odletel, cez dierku prepchal Bangladéšan slamku a podal mi ho.

Je nesporne najznámejším ovocím na celom svete. Práve vďaka nemu vraj nechodíme po svete nahí, ako nás pánboh stvoril, ženy musia rodiť v bolestiach a muži sa zas lopotiť, aby v pote tváre získali plody zeme.

Jedna vec sú migranti z moslimských krajín, ktorí si „preskákali“ martýrium na úradoch, už ovládajú minimálne základy slovenčiny a sú plnohodnotne zapojení do našej spoločnosti. Ale ako je to s tými moslimami, ktorí na Slovensko prichádzajú – aj z dôvodu rozvrátených pomerov v ich krajinách? Aj takýmto ľuďom sa venuje Liga za ľudské práva (HRL).Šéfka HRL Zuzana Števulová upozorňuje na zásadný rozpor. Slovensko síce oficiálne prijalo koncepciu integračnej politiky, no podľa HRL v praxi príliš integrácia nefunguje. Neexistujú nijaké štatistiky o tom, koľko cudzincov je u nás z moslimských krajín. Je však preukázané, že sú tu sledovaní.

Dňa 29. mája 1985 otriasla svetom tragédia pred finále pohára majstrov. Na bruselskom štadióne Heysel sa po útoku fanúšikov Liverpoolu na sektor fanúšikov Juventusu prepadla mohutná betónová stena, pod ktorej troskami prišlo o život 38 ľudí.