Detské sny sú parádna vec. Ako tak starneme, melie nás svet, sú z nás seriózni zamestnanci či zamestnávatelia a sny, byť napríklad kováčom, sú fuč. Ja som naozaj kováčom chcel byť. Existuje jeden blázon, ktorý si svoj detský sen splnil, keď mu ťahalo na päťdesiatku. Môj brat Marián.

V strednej Európe panovala dva dni pred koncom minulého roka tuhá, mrazivá a škaredá zima. Ráno, keď sme mierili na letisko, teplomer ukazoval mínus dvadsať a Paríž, Londýn či Frankfurt nad Mohanom rušili stovky letov.

Keď sa po štyroch rokoch zmení vláda a vy máte pocit, že to bude lepšie, musí nastať rozčarovanie. Musí. Mnoho vecí totiž nezáleží na politikoch, zároveň, žiaľ, veľa vecí áno. Príliš veľa vecí. Keďže máme slobodné voľby iba krátky čas, iba päť normálnych volebných období, nie sme zvyknutí na to znovuobjavovanie, že aj tí sympatickejší sú stále len politici so všetkým, čo k tomu patrí – aj v kladnom slova zmysle. A preto to často preháňame.

V minulom čísle bola reč o slovenských filmoch, ktoré budú uvedené na tohtoročnej prehliadke Jeden svet (23. až 28. novembra, Bratislava). Pozrime sa teraz na tie slovensko-koprodukčné a bratské české.

Ak platí, že dobrá fotografia nie je o zachytení reality, ale o jej interpretácii, potom by mohlo platiť, že v každom dobrom fotografovi je kus básnika.

Dňa 7. 11. vysvätil pápež Sagradu Famíliu, a tú udalosť, ako asi tušíte, nespomínam z dôvodov emocionálneho rozochvenia, ktoré v niektorých pápežská stolica vyvoláva, ale vnímam ju z tzv. svetského hľadiska, konkrétne z hľadiska symboliky tejto katalánskej atrakcie (nie pejoratívne) voči mestu Barcelona.

Tento rok som oslavovala narodeniny štyrikrát. S mamou, s kamarátmi v Bratislave, vzápätí s kamarátmi v Káthmandu a následne s deťmi v sirotinci. V priebehu 10-tich dní. Zakaždým som dostala darčeky, a človek by si pomyslel, že to bude jediný dôvod, aký môže mať niekto, kto si zorganizuje oslavu 4-krát.

Mnohé z našich novembrových snov sa nenaplnili a dnes vieme, že boli naivné či nerealistické. Na druhej strane, o viacerých veciach, ktoré sú dnes súčasťou nášho života, sme ani netušili.

O tom, že prednovembroví prorežimní speváci sa nestratia ani po revolúcii, sa rozhodlo už v novembrových dňoch na Václavskom námestí. Na balkóne Melantrichu sa vtedy vedľa seba ocitli dvaja ľudia z opačnej strany barikády, aby spoločne zaspievali československú hymnu.

Ahoj Emil, sedím pred televízorom v očakávaní pohody, pohoda znamená, že nemusíš o ničom rozmýšľať, len sa nezúčastnene dívať na obrazovku, a to ti televízia poskytuje v dostatočnej miere. Ale občas ťa niečo vytrhne z letargie.