Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Obrazy a sny Roba Kočana

.juraj Kováčik .časopis .fotografia

Ak platí, že dobrá fotografia nie je o zachytení reality, ale o jej interpretácii, potom by mohlo platiť, že v každom dobrom fotografovi je kus básnika.

Či už Cartier-Bressonove zábery rozhodujúcich momentov ľudí, alebo Adamsove obrazy rozhodujúcich momentov krajiny, či už Sudekovo mesto, záhrada a zátišia, zabalené v mäkkom svetle, alebo Drtikolove kompozície z tiel, siluet a tvarov, posadené v tvrdom svetle, či už Streitove obrazy života ľudí na jednej dedine, alebo Stachove diptychy – bez poézie, bez schopnosti nájsť a zachytiť zázrak dobrú fotografiu neurobíte.

Tohtoročný Mesiac fotografie priniesol okrem iného aj autorskú výstavu Roba Kočana. Všetkými predstavenými cyklami sa tiahne na jednej strane potreba a na druhej schopnosť použiť realitu nie iba ako rekvizitu, ale ako bod na odpichnutie sa pri tvorbe obrazov vlastného sveta a snov. Kočanovi nejde o útek od reality, ale o poodhalenie hĺbok a šírok ukrytých pod povrchom všedného.

Výstava sa začína cyklom zo začiatku 90. rokov. Čiernobiele fotografie, robené v noci s bleskom, viacnásobné expozície v rôznych pózach nainscenovaných vlastných ja, obrazy, v ktorých je autor zároveň režisérom i hercom. Už v tomto prvom cykle naplno zaznievajú Kočanove najsilnejšie zbrane – poetika, humor, schopnosť obrazovou skratkou vytvoriť symbolickú scénu a bravúrne zvládnuté technické riešenie. V polovici 90. rokov bol vytvorený cyklus farebných fotografií Svetlom do tmy, Zlatý dážď, Šípkové akvárium či UFO základňa patria k tomu najradostnejšiemu z Kočanovej tvorby.

Cyklus Bytosti starého Glamorgánu z roku 2004 je v rámci výstavy jedinečný. Priama čiernobiela fotografia bez zásahov a posunov. Transformácia reality okolo nás čisto fotogafickými prostriedkami. Kľúčom k nevšednosti je iba iný uhol pohľadu, ukazujúci svet tak, ako ho nepoznáme, makrozáber, vďaka ktorému sa z detailu stane hlavný hrdina alebo zachytenie okamihu, ktorý spojí všedné do nových súvislosti. Vranožrút – strom vrhajúci sa po letiacej vrane. Hrozivý Bodliakodrak, strašidelný Krovinár. Temná atmosféra fotografií, s expozíciou na svetlá, potláčajúcou detaily v tieňoch, tvorí z reálnych subjektov siluety.

K mojim najmilším určite patria Tiene duchov z rokov 1999 – 2000. Ručne dokresľované čiernobiele fotografie, príbehy o videnom a tušenom. Kresby, doplnené do fotografií, sa stávajú ich integrálnou súčasťou a naozaj nie je ťažké uveriť tomu, že sú „skutočným” záznamom reality tak, ako fotografia samotná. Anjeli a démoni, strážcovia a utečenci, lietajúce taniere a nebo s čiernymi hviezdami nad hlavou.

Fotografia už nie je novým médiom a má svoju históriu. Tak, ako má každý dobrý fotograf v sebe básnika, má v sebe i duch iného fotografa z minulosti. Na výstave Roba Kočana si nemôžeme nespomenúť na Františka Drtikola. Mysticizmus, siluety, svetlo a tieň. To všetko prináša aj cyklus Príbehy nočnej lampy z rokov 2002 – 2003. Na stenu premietané tiene postáv, kreatúr a zvierat sú vytvorené svetlom plným farby. A znovu kombinácia hry, po ktorej prichádza vážnosť, radosti, ktorú strieda strach. Na jednej strane Cestopisné ráno v Afrike, na druhej strane Útek z pekla, Ikarus. To je ten najtemnejší cyklus z celej výstavy. Dobre si pozrite Na hore poznania z roku 2003, nech vás má čo budiť v noci zo sna, keď potom hľadíte do tmy a rozmýšľate o tom, kto som, odkiaľ idem a kam smerujem.

Najnovší cyklus Príbehy z druhej strany je opäť vytvorený siluetami figurín a ich tieňmi na stene. Fotky vytlačené na plátne úplne stierajú rozdiel medzi fotografiou a obrazom – ak by ste ich ukázali niekomu nezasvätenému, asi by iba ťažko rozpoznal, či ide o fotografiu, alebo o maľbu. Celá séria je tónovaná v hnedej sépiovej farbe, iba s občasným farebným detailom a pôsobí akoby až priveľmi pekne a uhladene, a tak trochu jej chýba surovosť a možno i naliehavosť predošlých cyklov.

Samostatnú kapitolu tvorby Roba Kočana tvorí práca s tvárami a ľudskou identitou. Tie sú na výstave v Dome umenia zastúpené sériou Láska viera nádej alebo veľkorozmerným Black & white Benetton z roku 1993, kombinujúcim s matematickou dôslednosťou tváre štyroch rás. Zábavné sú detské kocky polepené časťami tvárí Robovej rodiny, z ktorých si môžete namiešať možné kombinácie potomkov.

Robo Kočan v svojej práci kombinuje vo vzácnom pomere systematickosť s neprestávajúcou potrebou objavovať nové, technickú dokonalosť s poéziou a zábavnú hru s hlbokým ponorom do nášho nevedomia. Škoda, že autor nedostal v rámci Mesiaca fotografie väčší priestor. Alebo že druhú polovicu priestoru nedostal k dispozícii Ľubo Stacho. Taká dvojexpozícia učiteľa a jeho žiaka by bola nepochybne zaujímavá.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite