Bali – ostrov bohov – má zvláštnu energiu. Na rozdiel od väčšiny islamskej Indonézie, táto oáza na východ od Jávy je hinduistická. Na každom rohu stoja chrámy a posvätné sochy. Ženy idú niekoľkokrát denne na prechádzku s táckami plnými štvorčekov z banánových listov. V strede horí vonná tyčinka, okolo je kôpka ryže, banán či cukrík. Špeciálnym pohybom rúk porozkladajú tieto obety pred každý oltárik. Balijčanka vraj strávi až tretinu života vyrábaním obiet a účasťou na rôznych obradoch.

Portrét Andyho Warhola ako banán. Raňajky s Andym, teda so Stephanom na rohu Lexington a stoniekoľkej. Sedíme na chodníku pred rohovým deli, jeme sandwiche, niečo úplne iné ako naše sendviče, pijeme kolu a dívame sa na druhú stranu ulice na vyblednuto bordový dom v ruskom štýle.

Filmárku a producentku Zuzanu Piussi podporilo viac ako 60 umelcov. Napríklad herci Richard Stanke, Juraj Kemka, Anna Šišková, Lukáš Latinák, Róbert Jakab, Róbert Roth, Alexander Bárta či Martin Huba. Podporu autorke dokumentárneho filmu vyjadrili aj herci Petra Polnišová, Diana Mórová, Vladimír Kobielsky, Ľuboš Kostelný. Vyhlásenie "Za Zuzanu Piussi" podpísali aj spisovateľ Michal Hvorecký či publicista Michal Havran, či podnikatelia, študenti a učitelia.

Mal som v živote obrovské šťastie na ľudí, ktorí videli za roh. A veľmi pookrejem, keď sa s nimi z času na čas znovu stretnem. Ako teraz s Jefimom Fištejnom.

Nahrávajú nás? Sú tu ploštice? Pýtaš sa ma a pozeráš sa do každého rohu. Neboj sa, hovorím mu, žijem svoj život, a aj keď o mne všetko vedia, je mi to ukradnuté. Žiadne miesto nie je dosť temné, uzavreté a súkromné – žijem s pocitom, akoby som bola pod gigantickým röntgenom. Aha, tu je zlomenina kľúčnej kosti, ktorú som si zlomila ešte ako dieťa, tu je včerajšia hádka, ktorú sme mali už ani neviem, kvôli akej hlúposti, tu je žltnúci list, ktorý mám odložený v mojom poznámkovom zošite.

Nemci získali zlato a vo futbale sú svetovou jednotkou. Nie je to náhoda, ale národná črta. V zápase s Argentínou ukázal tento národ niečo, čo by nám malo byť príkladom. Trpezlivosť, tímová práca, fair-play a najmä schopnosť vidieť aj za roh.

Stretla som vo výťahu susedku, vymenili sme si pozdrav, stratili vetu o počasí a o tom, či do skladu na rohu ulice došli vajíčka, alebo nie. Boli sme iba na šiestom poschodí, keď mi susedka, povzbudená intimitou výťahovej kabínky, povie, že sa vďaka mne môže pozerať na kolumbijskú telenovelu. Vôbec som tomu nerozumela. Veď aká už len môže byť súvislosť medzi skeptickou blogerkou a nekonečnými drámami, ktoré ustavične vyvolávajú slzy na tvárach divákov pred obrazovkou? Ale pani si trvala na svojom. Keď chýbali štyri poschodia do prízemia, začínam si pripomínať scenáre starého Felixa B. Cañetu.

Philip Roth je tak trochu provokatér, ale jeho krátka novela o normalizačnej Prahe je najmä politickým románom.

Mohol zostať len ďalším alkoholikom, pospávajúcim na rohu ulice, ako toľko iných v tomto meste. Lenže on chcel, aby ho bolo počuť. Vyskočil pred kameru a dožadoval sa jedla. A tým je, rovnako ako túžbou po zmene, posadnutý celý národ. Nadšenie a dôraz, s akým volal po „žrádle“, urobilo z krátkeho videa s Juanom Carlosom, alias Pánfilom, superhit nezávislých informačných kanálov. Nepamätám si, s výnimkou videa Eliecera Ávily, kde stál proti Ricardovi Alarcónovi, žiadnu inú nahrávku, ktorá by tak rýchlo metastázovala do všetkých kútov spoločnosti.

Poznáme ju v dvojakej podobe. Ako krásne duté plody, podobajúce sa na čudné červené, žlté, oranžové či zelené rohy, alebo ako pomletý červený prášok, bez ktorého sa nedá urobiť žiadny poriadny guláš. Dnes bude reč o paprike.