Keď mala moja sestra premiéru filmu Krehká identita v Slovenskom dome v Prahe, premietač zabudol dať dolu kryt z premietačky. Film bol, až na malý krúžok v strede, úplne rozostrený. Keď to sestra zbadala, zhíkla: „Ale takto som to nenatočila!“ Premietač sa na ňu otočil a bez mihnutia oka jej oznámil: „Ale natočila. Vy točíte takéto rozostrené zábery.“ „Ach,“ vzdychla sestra a bezvládne padla do kresla. Srdce jej búšilo a v hlave počula len hukot. Siahla po whisky na stole a už sa do konca filmu nespamätala. Keď po čase premietač zistil, že to on sám zabudol dať kryt z premietačky dole, nepovedal ani mäkké f.

Aj takýto povzdych si možno učiteľ dejepisu vypočuje na začiatku hodiny, keď na tabuľu napíše nadpis novej témy. Prečo sa vlastne taká dôležitá udalosť našich dejín stretáva s nezáujmom u (väčšej?) časti žiakov a študentov?

Na konci júla 2011 nás v Riu de Janeiro žrebovali do kvalifikácie MS 2014 z druhého európskeho koša na samom konci programu. V osudí boli už len tri loptičky: Slovensko, Ukrajina a Francúzsko. Do skupiny G ku Grécku sme boli vyžrebovaní my. Vyhli sme sa tým skupine s Anglickom a so Španielskom.

Milí priatelia. Dnešný stĺpček adresujem ženám. Chcem ukázať nežnému pohlaviu kus mužského, dobre utajovaného sveta. Muži mi to prepáčia, je to pre dobro všetkých. Muža nikdy nič nezaskočí. Prečo? Pretože má „plán B“. „Plán B“ je to najabsurdnejšie riešenie zo všetkých riešení. Zradnosť „plánu B“ je v tom, že sa v celej svojej trápnosti vyjaví, až keď sa realizuje. Muž na ňom pracuje od detstva. Zveľaďuje ho v najťažších životných situáciách. Ak je k mužovi osud milosrdný a nemusí „plán B“ použiť, zoberie si ho so sebou do hrobu. Zomiera pokojný, so šibalskou iskrou v očiach.

B-52s: B-52s (Reprise, 1979)

Mám pocit, akoby som to už zažila. Je to ako permanentné déjà vu. Všetky tie frázy, sťažnosti a situácie sa ustavične opakujú. Aj dnes na obed som na ulici počula slová, ktoré boli priam identické s tými spred dvadsiatich rokov. Aj ten dlhý rad u mäsiara bola rovnako dlhý ako v roku 1994 alebo 2002. Znie to neuveriteľne, ale človek má pocit, akoby sa vracal a všetko to už zažil. Znovu a znovu. Jednou z tých opakujúcich sa scén je zháňanie jedla a potravín, základných vecí. Trocha oleja, jeden balíček párkov či kus mydla.

Hoci zámer osadiť Husákovi pamätnú tabuľu na Mestskom úrade v jeho rodnej Dúbravke, ktorý v roku 2008 ohlásila KSS, sa napokon neuskutočnil, v Bratislave ešte stále existuje niekoľko miest, na ktorých si možno zaspomínať.

V nedeľu večer v divadle Aréna vykričal publiku hlavný hrdina hry Kukura našu kultúrnu priemernosť. Po vzore Bernhardovho Teátermachra im vmietol do tváre, že v televízií u nás vládne „priemernosť popoludňajších sérií v hlavnom vysielacom čase“, že nás nezaujíma svetová a ani vlastná klasika, že po Európe stoja rady mladých ľudí pred galériami a divadlami – a tu? No, tu nič.

Zákon o štátnom jazyku, tzv. vlastenecký zákon a tlačový (novela) sú legislatívne pomníky po Ficovej koalícii, ktoré – podobne ako Svätopluk na Hradnom nádvorí – symbolizujú (kus) charakter(u) bývalej moci. Skutočnosť, že i na prahu jesene ešte platia a sú nedotknuté v účinnosti, je zase výpoveďou o charaktere nástupcov.

Ryby žijúce v antarktických moriach poznajú v zásade len jedno ročné obdobie – zimu. Všade je permanentný mráz a teplota vody nezriedka dosahuje -2°C. Vďaka vysokému obsahu solí však more ani vtedy nezamŕza. Ryby však slané nie sú a navyše ich krv za bežných okolností mrzne už pri nule. Ako je teda možné, že sa z nich nestane kus mŕtveho ľadu?