Bez nej sme stratení, pretože ju nevyhnutne potrebujeme pre život. Je súčasťou skoro väčšiny jedál, no málokedy ju považujeme za plnohodnotnú ingredienciu. Väčšinou ju dofarbujeme a dosládzame, akoby sme sa hanbili za jej čistú chuť. Voda.

Slovenský skateboarding nemá takú dlhú históriu ako ten svetový, ale podobne ako iné huncútstva spoza železnej opony sa u nás vďaka nadšencom predsa len presadil. Začiatky boli dobrodružné, svojpomocné aj veľmi bolestivé.

Skončili sa fašiangy, v mestách sa doplesalo, folkloristi v utorok pochovali basu, nastal čas trochu sa upokojiť, očistiť, myseľ i telo. Kedysi sa tomu hovorilo pôst, teraz je v móde slovo detox.

Pri prechádzaní výstavnými sieňami, alebo vlastne už len porovnaním radov na lístky pred jednotlivým galériami, sa dá ľahko nadobudnúť dojem, že impresionizmus je dnes jedným z najobľúbenejších výtvarných smerov.

Minulý rok sme začali novú tradíciu a na tomto mieste sme pri príležitosti výročia komunistického puču v roku 1948 uverejnili takmer zabudnutú Obhajobu Silvestra Krčméryho, zakončenú slovami „Vy máte moc, my máme pravdu“. Pokračujeme v započatej tradícii a tento rok uverejňujeme jeden z najdôležitejších protikomunistických textov zo začiatku 50. rokov, ktorý je, žiaľ, v našich knižniciach aj kníhkupectvách nedostupný.

Dnešná doba je často pesimistická, slovíčko kríza sa naplno udomácnilo. Nepomáha ani mrazivé počasie. Málokto si všimol, že minulý rok sa vytvorilo 40-tisíc nových pracovných miest na Slovensku v čase, keď vláda zároveň dosiahla druhé najväčšie šetrenie v histórii. Krátkodobý efekt šetrenia je nepríjemný, pretože brzdí rast a zhoršuje situáciu.

Čo vlastne predstavuje dnes toľko skloňovaná ceslosvetová zmluva ACTA – nový spravodlivý svet alebo digitálnu diktatúru?

Ten človek srší energiou, hovoria o ňom jeho kolegovia. Sám seba označuje za krízového manažéra. Čo už funguje, to ho nezaujíma. Viedol skauting, potom bol tajomníkom Výboru na obnovu Tatier, dnes zvádza s „regionálnymi gorilami“ zápasy ako šéf Kalvárskeho fondu v Banskej Štiavnici. Geológ Martin Macharík.

„Už viem, ako mučiť človeka. Až na nich príde rad, tak sa mi tieto nové vedomosti zídu.“ Sedíme v kaviarni na kraji severolibanonského mesta Tripoli, kam sa pred takmer dvoma mesiacmi Abu Omar uchýlil po úteku zo Sýrie. V skutočnosti sa nevolá Abu Omar, ale jeho príbeh je pravdivý.