Je päť hodín ráno. Taxikár mešká, a keď zazriem jeho auto, nečudujem sa. Vyzerá, akoby na ňom jazdili ešte Briti. Ospalí nakladáme batohy a lanom zaväzujeme kufor, aby veci nepovypadávali. Po ulici pobehujú iba psy, no kým prejdeme zo Starého do Nového Dillí, všade je ruch.

Meria necelých dvesto kilometrov a jeho hmotnosť je nevyčísliteľná. Ťažkotonážny „drobček“, ktorému dali rodičia nepríliš poetické meno Nezávislé Kosovo, je čulý a má sa k svetu. Akurát svet sa nemá k nemu.

Február 1988. Ktorákoľvek základná škola v Československu. Hodina výtvarnej výchovy. Žiaci kreslia továrne a dymiace komíny. Pred nimi stoja ozbrojení muži v modrých kabátoch s puškami na pleciach, odhodlaní brániť „svoj“ závod aj proti jeho právoplatnému majiteľovi. Milicionári.

Každý človek má vraj svojho anjela. Ak je to pravda, potom asi žijeme vo svete plnom anjelov. Čo o nich vlastne vieme?

Predstavte si že vaša krajina je len o

Nie je jasné, či výrok, že predseda vlády koná takmer ako agent KGB, sa bude po novom tlačovom zákone skúmať ako faktické tvrdenie, alebo slobodný názor. Preto si skôr, než bude prijatý, povedzme, že aj keby nástrojom cudzej mocnosti Robert Fico nebol, robí všetko pre to, aby podozrenie silnelo každým dňom.

Nové financovanie, nový názov, nové riadiace orgány... To všetko sa prvého mája môže stať skutočnosťou, ak parlament prijme návrh zákona o

Nástenkárka. Aká pekná funkcia, no nie? U

„Prečo chcete písať o tých zombíkoch?“ spýtal sa známy novinár. Vzápätí si odpovedal: „Jáj, mali to turné. Ale nikto, koho poznám, na ňom nebol.“ Žeby už o skupinu Team nebol záujem?

Keďže kolega Martin Mojžiš v minulých .týždňoch načal diskusiu o vyučovaní prírodovedných predmetov, zdá sa mi produktívne prijať túto štafetu a rozpísať sa o vyučovaní či nevyučovaní literatúry.