Pamätáte si na naozajstné párky? Na tie, čo ešte obsahovali mäso? Pamatáte si na mlieko, čo chutilo ako smotana? Pamätáte si na ruskú zmrzlinu, z ktorej človeku išli zimomriavky? Na jahody, ktoré voňali ako z babičkinej záhradky? Ak niečo z toho u nás nájdete, o čom vo väčšine spomínaných prípadov pochybujem, tak jedine v špeciálnom BIO obchode, bude tam milión Fair Trade nálepiek, vyhodíte za to mailand, a to len preto, aby ste jedli normálne žrádlo. Nie v Rusku.

Milí priatelia, tento stĺpček by som chcel venovať jednému vzácnemu človeku. Pochybujem, že ho niekto z vás pozná, hoci je skutočnou osobnosťou. Týmto človekom je môj spolužiak Juro zo základnej školy. Jeho dedo bol zverolekár, mal prvý v našom mestečku auto a učil ľudí hrať na mandolínu (tak hovoria pamätníci). Spolužiak Juro je jeden z mála ľudí, ktorý na svet hľadí srdcom. Keď sme boli siedmaci, šarvanci vyliahnutí z divých vajec, vymysleli sme si, že piataci na Jura hľadia krivým okom. Toľko sme ho huckali, až ich proti svojej vôli vyzval na súboj.

Fascinuje ma tá masa vody nad Moskvou. Ešte viac ma fascinuje samotný zvrhlý nápad vybudovať ju. Kto iný, bol to sám Stalin, ktorý si zmyslel, že Moskva musí mať priamy prístup k piatim okolitým moriam. A keďže bola totalita a gulagy boli plné politických väzňov, vybudoval Moskovský kanál. Spája rieku Moskvu a Volgu a má dĺžku 128 km. Počas výstavby v rokoch 1932 až 37 zomrelo 22 tisíc väzňov z gulagov, ktorí budovali toto šialenstvo

Pred pár rokmi som v jednom z týchto stĺpčekov spomínala svojho kamaráta Austrálčana, buddhistického mnícha, ktorý žije v obrovskom kláštore v Indii medzi tisíckami tibetských mníchov (bolo to niekedy v januári alebo februári 2011). Stretla som ho v indickom meste Bodhgaya, kam prišiel s kamarátom z kláštora meditovať pod Buddhov strom. Ja som tam bola písať svoju knihu.

Nie je mi to úplne po srsti, predávať okato samu seba. Ale keď som zašla až tak ďaleko, že som nechala druhých, nech o mne nakrútia dokument, je to už jedno a nedá mi to neprihriať mu tu teraz polievočku. Takže, áno, do kín teraz prišiel dokument Fulmaya, dievčatko s tenkými nohami. Prišiel do kín v čase, keď sa môj život turbulentne otočil o 180 stupňov a neostal mi kameň na kameni. Napriek tomu nepadám do priepasti, ale ani nelietam v euforických nebesách. Väčšina filmu je nakrútená v čase, keď som ešte nič netušila. Respektíve tušila, ale nepredpokladala.

Cestujú v skupinkách po jednotlivých častiach našej Havany. Sú ich stovky. Áno, reč je o stovkách študentov z komunistickej Číny, ktorí sa na komunistickej Kube učia španielčinu. Na rozdiel od turistov, ktorí tu zostanú nanajvýš dva týždne, robia náš život farebnejším. Vďaka nim sa tu opäť objavili šikmé oči, kedysi, v prvej polovici dvadsiateho storočia, také bežné.

Kauza sa nekončí. V januári ktosi Sergejovi Filinovi, umeleckému riaditeľovi Štátneho baletu Veľkého divadla v Moskve, cestou z predstavenia oblial tvár aj oči kyselinou. Polícia neskôr obvinila sólistu divadla Dimitričenka. A spolupracovníci divadla teraz spochybňujú jeho vinu.

Práca sa dá robiť srdcom alebo pre peniaze. V ojedinelých prípadoch sa stáva, že človek, ktorý sa nedá peniazmi ani po rokoch pokaziť, zrazu zarobí peniaze. Oni vás všetci tí ľudia, čo vám chcú dobre, prehovárajú, aby ste svoju prácu prispôsobili honbe za peniazmi, aby ste robili rádiovejšie pesničky, komerčnejšie zájazdy alebo vyrábali trendovejšie výrobky, ale vy robíte len to, čo máte radi, a tak, ako veríte, že je to správne. Ja som si od začiatku zvolila túto cestu, ale nestretla som na nej veľa podobných.

Sklené dvere, bledohnedé linoleum, červené stoličky s tým istým koženkovým poťahom, ako majú sedadlá v starom vlakovom kupé. Handra putujúca podlahou, obtočená okolo portvišu, vôňa chlóru, zeleno-biely úbor rómskej uprtovačky v strednom veku.

Našej minulosti sa treba pozrieť priamo do očí, nech je akákoľvek, a už vôbec nerobiť za ňou žiadne hrubé čiary.