Pred šiestimi rokmi stál za pozemkovým škandálom v Tatrách, ktorý takmer položil Ficovu vládu. Podľa najnovších zistení .týždňa sa pritom snažil pomôcť nielen ľuďom HZDS, ale aj sebe. Súd napriek tomu Branislava Brízu už raz podržal a chystá sa to urobiť znova.

Rebríček uchádzačov o prezidentský palác – ohlásených či predpokladaných - podľa agentúry Polis akoby z oka vypadol štruktúre straníckych preferencií. Na čele Robert Fico, za ním dlho, dlho nič, potom púšť a step, ešte raz nič a za siedmymi horizontmi planktón neľavicových „prenasledovateľov“.

Je to nádherná pláž. Dlhá, široká a zdanlivo nekonečná. Okolo majáka na konci pláže na more vyrážajú obrovské lode vrátane mnohých trajektov, čo spájajú Poľsko so Švédskom či Dánskom. Raz by sa tu okolo majáka mohli plaviť lode aj s českou alebo slovenskou vlajkou. Swinoujscie, poľský prístav v ústí Odry, je akýmsi predsunutým stanovišťom ešte omnoho významnejšieho Štetína. Ten mal kedysi pre Československo taký význam, že si Edvard Beneš na Versailleskej mierovej konferencii vymohol, aby tu Československo spoločne s Hamburgom získalo svoje výsostné územie. A po Odre mohli plávať lode z Československa až k moru bez toho, aby ich obťažovali nemecké úrady.

O tehotenstve sa počas života dozviete mnoho, ale nikde sa nespomína, že sa s ním spájajú ohromné, hollywoodsky výpravné sny. Tehotná žena sníva ako decko v horúčke. Raz sú to slnkom prežiarené idylické pláne, kde sa preháňa dávno mŕtvy chrt s tým súčasným bastardom, čo práve hlasno chrápe pri nohách postele. Vynárajú sa dávni kamaráti. Potom hráte novú divadelnú postavu. Je to Karin, čašníčka. Sústredíte sa. Karin stojí za barom. Zákazník sa pýta: „Slečna, aký je rozdiel medzi týmito päťkorunovými pagáčmi a tými dvojkorunovými?“

Američanov už prívrženci legalizácie takmer presvedčili, že ak k nej raz dôjde, odstráni sa väčšina zla, ktorým drogy postihujú spoločnosť. Neverte im.

Keď sa v minulom desaťročí začalo o Slovensku hovoriť ako o „Detroite Európy“, logicky to vyvolalo obavy, aby sme raz nedopadli ako skutočný Detroit. Nedávny bankrot tradičnej americkej automobilovej metropoly by nám naozaj mal byť mrazivou výstrahou.

Krátko po Vianociach 2012 som bol na výstave v Musée de la Poste v Paríži, ktorá sa nazývala Aude-là du Street Art (Za streetartom). Človek nemusel byť sociológ, aby si všimol rozdiely medzi tými, ktorí na nej boli, a ľuďmi, ktorí v tom istom období navštívili iné parížske výstavy, napríklad Canaletto et Guardi v Musée Jacquemart-André.

Sleduje ho vlastný sused. Nikto mu to nepotvrdil, nečítal to v žiadnej správe a nemá ani žiadnych kamarátov medzi policajtmi, ktorí by ho varovali. Nie je však hlúpy. Kedykoľvek otvorí dvere na svojom dome, zbadá, ako sa iná hlava vo vedľajších dverách pohne. Keď je vonku pred domom, či už prichádza, alebo odchádza, trikrát z piatich prípadov stretne staršieho muža, ktorý žije v jeho susedstve. Tvári sa, že zase raz polieva. Kvetináče sú pritom plné vody, ale on stále polieva a polieva.

Iba v horizonte môjho života sa správal štát, ktorého som bol občanom, naozaj podivuhodne. Ten vojnový mnohým najprv odobral majetok, a potom väčšine z nich aj holé životy. Po vojne, ešte skôr, ako si stačili vydýchnuť, spočítať mŕtvych a obnoviť domovy, vzal im majetok a slobodu ešte raz. Trvalo to dlhé desaťročia a podaktorí odchádzali v 50., 60. a 70. rokoch do emigrácie s rovnakým kufríkom ako predtým do transportov. Akurát tentoraz do bezpečia a zväčša za lepším.

Raz som pri konfiškovaní harabúrd zo starého domu po jednej umretej babke vyfasovala zlaté jablko. Asi v trojnásobku životnej veľkosti skutočného jablka, kovové a pozlátené. Na podstavčeku. Vnútri bolo 6 kalíštekov na pálenku. Vyhlásila som ho vo svojom vnútornom rebríčku za vrchol gýča. V tom dome som vtedy získala aj viacero iných úlovkov, napríklad supergýčové porcelánové čajové súpravy (zvonka perleťovo tyrkysové a zvnútra zlaté...), alebo ružovú, tiež perleťovú vázičku.