Nie je to vôbec také zlé, ako sa môže zdať. Seriálov, aj špičkových, reprezentujúcich oných desať percent seriálovej produkcie, ktorá skutočne stojí za pozornosť, máme u nás dosť. Kúpi ich niektorá z dvoch slovenských komerčných staníc, trocha odpromuje a potom už si len vlasy trhá, že to nielenže neláme rebríčky sledovanosti, ale ledva dosahuje slabší priemer, prípadne ide rovno o prepadák.

Milujem pohanské sviatky. Niežeby som nemala rada tie kresťanské, buddhistické, hinduistické a moslimské, ale tie pohanské mám fakt asi najradšej. Všetky formy. Od pálenia Moreny na Slovensku až po zapaľovanie cukrovej trstiny v Nepále. To si každý zoženie palicu cukrovej trstiny, všetci sa stretnú na námestí, založia veľkú vatru, potom si do nej každý strčí tú svoju palicu a keď ju po piatich minútach vyberie, tresne s ňou z celej sily o zem. A tá cukrová trstina normálne vybuchne. A čím viac ju necháte obhorieť, a čím viac tresnete, tým viac vybuchne.

Minister zahraničných vecí Westerwelle nazval Grassovu báseň absurdnou, Marcel Reich-Ranicki, jeden z najvýznamenjších literárnych vedcov Nemecka, ktorý prežil holokaust, zase nechutnou. Mám dva dôvody, prečo sa nemôžem pridať a Grassa kritizovať. Predstava, že tento muž je svedomím Nemecka, sa radikálne zmenila, keď tento prominentný autor priznal svoje členstvo v SS.

Na Slovensku sa konečne píše o školstve na prvých stranách novín, a nie sú to tradičné témy šikanovania, nedostatku učebníc či padajúcich striech. Tento nečakaný výsledok vyplýva z toho, že Dušan Čaplovič sa po uvedení do funkcie stal najviditeľnejším a slovne najaktívnejším ministrom Ficovej vlády. Objavilo sa všeličo: gymnáziá by mali prijímať iba študentov s priemerom nad 1,5, nemali by vznikať žiadne nové súkromné školy, štátny príspevok pre strednú školu by mal byť naviazaný na nejasné kritérium úspešnosti absolventov po ukončení vysokej školy, na Slovensku by sa mohol zaviesť fínsky vzdelávací model, treba zaviesť povinnú maturitu z matematiky, na jednotlivé študijné odbory na vysokých školách by sa mali zaviesť limity...

Vždy keď sa dozvedáme o udalostiach, ktoré otrasú svetom, o katastrofách a masakrách, máme pocit nielen zahanbenia (ktorý trvá len príliš krátko) z našich kverulatských predsudkov a z vlastných malých trápení, ale tiež sa viac zaoberáme hodnotou našich vlastných aktivít.

Všetci zomrieme. Smrť je nevyhnutná. Život je krátky a prchavý. Jediná nádej, ktorú máme, je umenie.

My krásne ženy to máme neuveriteľné ťažké. U mužov ľahko dosiahneme všetko, čo potrebujeme, má to však aj opačnú stránku mince. Ostatné ženy nám to nikdy neodpustia a budú nás nenávidieť.

Predtým ako Jamesa Caviezela na filmovom plátne explicitne ukrižoval Mel Gibson vo vulgárne priamočiarom Umučení Krista, mal tento charizmatický Američan vykročené na kariéru veľkého charakterového herca. Niežeby sa ním nestal, akurát nálepky Ježiša – atléta v utrpení sa už len tak ľahko nezbaví. Dnes, po siedmich rokoch hrania v kadečom, v predpeklí zabudnutia, našiel Cavieziel útočisko v televízii. Person of Interest je po minisérii The Prisoner jeho druhým veľkým seriálom.

Málokedy máme možnosť v jednej chvíli všetci uvidieť to isté a zároveň to vidieť celkom rozdielne.

V debatách o budúcnosti eurozóny sa často spomína meno Alexandra Hamiltona, jedného z amerických “otcov zakladateľov”. Ako prvý americký minister financií sa Hamilton rozhodol, že americká federálna vláda by sa mala zaručiť za splatenie dlhov amerických štátov po americkej vojne za nezávislosť. Ak by Európa mala štátnika Hamiltonovho kalibru, tak by sa rovnako aj európsky kontinent dôveryhodne zaručil za dlhy Grécka a Portugalska. Bývalý šéf FED-u Paul Volcker v januári napríklad poznamenal, že „Európa sa nachádza vo svojom hamiltonovskom momente, ale, žiaľ, nemá nijakého Alexandra Hamiltona na obzore.“