Národným jedlom Slovákov sú vraj bryndzové halušky. Ba kieho! Niektorí, čo bývajú trošku južnejšie, majú za slovenské národné jedlo, čuduj sa svete, paprikovú klobásu. Volajú ju klbása alebo kulen.

Stojíme v kancelárii pre pútnikov, môj brat a ja, a vypĺňame dotazníky. Máme za sebou desať dní pešej chôdze, 350 kilometrov z Leónu v Kastílii. Pani kontroluje papiere a pýta sa: „Náboženské dôvody na púť ste nemali?“ Do kolónky dôvody sme napísali turistika, presne preto sme sem prišli. „Nie sme katolíci, tak asi nie je vhodné hovoriť o náboženských pohnútkach.“ Pani sa usmeje a pripíše „z duchovných dôvodov“. Bez spirituálnych pohnútok nemôžeme dostať compostelu, potvrdenie o vykonaní púte.

Emilíana Torrini mala na Pohode vystúpiť 18. júla 2009. V dôsledku tragickej nehody bol však festival zrušený.

Vládne zmeny druhý dôchodkový pilier síce neodstránia, no obmedzia ho. Ľudia, ktorým zostávajú ešte desaťročia do penzie, by mali rozmýšľať o ďalších „pilieroch“ zabezpečenia na starobu, mimo oficiálneho systému.

Načo trápiť v tomto teple počítač odvolávaním riaditeľa inštitúcie, ktorá v čase, keď sa ešte volala STV, mala nespočetne veľa zlých šéfov. Lenže Zemková je trochu iný prípad. Okrem Richarda Rybníčka, ktorý odišiel sám, boli všetci vládcovia týchto verejnoprávnych inštitúcií odvolaní, aspoň naoko, zákonne. Už som si zvykol, že po každých voľbách si politici nájdu nejaký dôvod na to, prečo vykopúť riaditeľa a dosadiť tam toho svojho. Lenže pri Zemkovej si nedali ani tú námahu, aby sa ich kopanec apoň tváril ako zákonný.

Žiaci, a čochvíľa aj učitelia v týchto zemepisných šírkach, už majú po škole, začali sa prázdniny. Tie budú trvať až do konca augusta, od 1. septembra sa začne nasledujúci školský rok. Tak je to stanovené zákonom, a bolo to tak odjakživa, presnejšie, posledné dve a pol storočia. Napriek tomu je táto generácia žiakov a študentov (a učiteľov) možno posledná, ktorá to má presne rovnako nalinajkované. Vzdelávanie čakajú zmeny, v rámci ktorých sa škola bude musieť prispôsobiť alebo čeliť bazálnemu zdôvodňovaniu zmyslu svojej existencie.

Americká herečka Mae Westová zvykla hovoriť, že keď mala na výber medzi dvoma zlami, vždy si vybrala to zlo, ktoré ešte neskúsila. Takáto rada pre život je možno nezodpovedná, ale rovnako je nezodpovedná snaha európskych lídrov skúšať to isté zlo stále dokola.

Majstrovstvá Európy majú za sebou len prvé dve skupinové kolá, a tak by sme boli jasnovidcami, keby sme vedeli, ktorý z európskych tímov sa dostane do semifinále. No keď zoberieme do úvahy slávny bonmot Garyho Linekera o tom, že futbal sa hrá 90 minút a nakoniec vyhrajú Nemci, tak aspoň jedno mužstvo to má isté.

Na Slovensko dorazí máj a istým ľuďom zakaždým povlhnú oči. Začnú sa častejšie chytať za srdce a ťahá ich to súkať ódy na hrudkovitý, mazľavý syr, ktorý národ pod Tatrami volá už pomerne dlho bryndza.

O dva týždne budú opätovne parlamentné voľby v Grécku. Je až neuveriteľné, ako táto malá krajina drží v šachu politikov a hospodársku politiku v celej eurozóne. Dôkazom toho je, že dnes si nikto netrúfne automaticky predpokladať „pozitívny“ výsledok. Dokonca aj volebný štáb amerického prezidenta Baracka Obamu sa údajne obáva, či súčasný prezident neprehrá voľby, ak by Grécko teraz odišlo z eurozóny, a to spôsobilo príliš veľký šok pre svetovú ekonomiku. A pritom názor gréckych voličov sa javí nespochybniteľný – drvivá väčšina nechce euro opustiť. Ako je teda možné, že nemáme väčšiu mieru istoty ohľadne výsledku demokratických volieb?