Je iba málo takých nezmyselných vecí, ako je organizovanie súťaže pre výtvarníkov. A zároveň je iba málo vecí, ktoré dokážu výtvarnému životu pomôcť tak ako tieto súťaže.

Pozrite sa pozorne do ich tvárí na fotografiách. Čo v nich čítate? Sú to afganskí chlapci, často chudobní a negramotní, ktorých naverbovala armáda a polícia. Od roku 2014 by mali sami brániť krajinu pred Talibanom.

Slovensko by malo zrušiť Benešove dekréty. Malo ich zrušiť už dávno. Bol to náš hlúpy český nápad, zrodený zo zdesenia z heydrichiády, z poníženia z našej vlastnej kapitulácie v septembri 1938, z nemeckej okupácie z marca 1939, posvätený hrôzou Lidíc a nacistických koncentračných táborov. Benešove dekréty vám Slovákom neboli na nič.

V dvojtisícových výškach je iný svet. Térynka, Zbojnička, Chata pod Rysmi aj približne dve desiatky ďalších vysokohorských chát v Tatrách majú fascinujúcu históriu aj súčasnosť. Ako sa žije v oázach ticha a slobody?

Vladimír Přikryl patril k mladšej generácii legionárskych dôstojníkov, ktorí mali malú prax s vedením väčších celkov.

Hedvigu Malinovú napadli pred šiestimi rokmi a napádajú ju odvtedy stále, len skínov nahradili politici a prokuratúra. Neviem, ako sa môžu ľudia na rôznych fórach čudovať, čo je na tomto prípade výnimočné, často počuť, že odvtedy zbili veľa ľudí. Žiaľ, áno. Ale neviem o nikom, koho by štátne orgány bili „za odmenu“ ďalej, koho by škandalizovali, komu by znepríjemňovali život práve tie zložky štátu, ktoré majú občana chrániť. Ak si niekto nevie rady, nech si predstaví svoju mamu, dcéru, sestru či frajerku – keby boli na mieste Hedvigy. Alebo seba.

Nespoznala som ho. Nespoznala som svoje milované Kathmandu, keď sme prilietali. Obvykle býva prvým pohľadom, po tom, čo sa železný vták prederie mrakmi, suchá krajina tehlovej farby. Prach, neomietnuté tehlové domy, suchá prašná zem a hustá vrstva smogu, ktorá znemožňuje vidieť svet v inej ako hnedosivej farbe. Keď sme však prileteli dnes, chvíľu som mala pocit, že sme niekde inde, niekde v Amazónii. Celé údolie bolo zelené. Pôda okolo runwaya, inokedy prašná a popraskaná, sa dnes topila v záplave zelenej trávy, kríčkov a kvetov.

Katechizmus ma učil farár Hromník. Starý pán v starom byte na Námestí Svätej Anny, vtedy to bolo námestie najsvätejšieho Gottwalda, zvláštne, že nikdy to námestie po ňom nikto nevolal. Typovo by sa pán Hromník hodil do Mena ruže. Aj som sa ho trochu bál, ale občas ukázal aj prívetivú tvár a spomínam na neho ako na dobrého človeka. Pred svadbou nás mal na starosti páter Hubert. Starý mních v Pezinku. Úžasný muž. Celý život v kláštore, ale akoby poznal tajomstvá života v celej jeho šírke. Bohoslužbu na našom festivale má už tri roky na starosti otec Antonio. Anton Srholec. Zázračný muž.

Vystúpenia amerického speváka Bobbyho McFerrina sú vždy sviatkom. Nielen pre tých, ktorí majú radi džez, ale pre každého, kto má rád hudbu ako takú.

Nevidela som ho roky. Kedysi sme spolu chodili do kina, mali sme sedemnásť a v kinách išiel JFK. Pamätám si na deň, bolo to u nás doma, keď nám hral svoje prvé pesničky. Spomínam si, ako v ťažkých časoch zberal zo zeme cigaretové filtre a balil vlastné cigarety do fajnového papiera z telefónneho zoznamu. Smiali sme sa na tom. Boli to ťažké časy, ale pre nás aj časy luxusu: boli sme priatelia, celá skupina kreatívnych a navzájom sa podporujúcich kamarátov ‒ a rebelov.