Keby bol ešte pred rokom Hein Tent Bo na verejnosti nosil toto tričko s tvárou Aung San Su Ťij, alebo keby bol dovysoka dvíhal ten šál s nápisom Milujem demokraciu, asi by bol za svoju statočnosť zaplatil rýchlou cestou do niektorej z neslávne preslávených barmských väzníc.

Mám nový gramofón. Nový gramofón znie už pomaly ako oxymoron, niečo ako nový prehrávač voskových valcov. Tomuto vynálezu však predpovedám napriek všetkým možným novým elektronickým hračkám triumfálny návrat a svetlú budúcnosť. A to aj napriek tomu, že sa takmer určite mýlim. Sám som netušil, čo to so mnou urobí. Právo výberu prvej prehrávanej platne dostal môj syn Vincko. Vybral Lomidreva, úžasné staré opusácke spracovanie, kde sa ešte deti neklamali tým, že sa im celá hudba nahrá za tri minúty v sekvenceri poslabšej kvality a všetko znie ako z linky Chemlonu Humenné.

Film režiséra Martina Scorseseho Hugo a jeho veľký objav asi treba vidieť, aj za cenu bolesti hlavy z 3D okuliarov, ak kvôli ničomu inému nie, tak kvôli tomu, aby sme si mohli uvedomiť, akí bezmocní sme zoči-voči gýču. Hugo je vizuálne nádherný, je to šou, ktorá vidiaceho nemôže nezasiahnuť, 3D v ňom má druhýkrát (po Tintinovi) skutočne zmysel a prináša do filmového diela kvalitu, ktorá nespočíva len v dekoratívnej nápadnosti, ale plní reálnu dramatickú funkciu. A každého Oscara®, ktorého kvôli tomu dostane, si nepochybne zaslúži.

Konečne je ryba vo vode. Pláva si voľne medzi svojimi a dýcha vodný kyslík. Dorotka je v štúdiu. Po štyroch rokoch práce na všetkom len nie na hudbe, po 4 rokoch tápania, čo kde ako s kým, kedy, a najmä za čo, po celom tom čase písania textov v indických vlakoch a a studených himalájskych hoteloch a komponovania v tých málo voľných chvíľach medzi všetkými mojimi pohybmi medzi kontinentmi, krajinami, domovmi, prácami, kamarátmi a životmi. Stačí. Sadnúť si na riť, dokončiť motívy, dopísať refrény, nájsť kapelu, a spustiť Cubase.

Môj priateľ Eugenio Leal sa pred pár rokmi rozhodol požiadať o výpis z registra trestov. Bola to podmienka, aby dostal prácu, o ktorú žiadal. Nemal dôvod sa ničoho obávať, nikdy žiadny zločin nespáchal. Čakalo ho však prekvapenie: vo výpise sa dozvedel, že sa dopustil násilnej lúpeže. Malo k tomu dôjsť v meste, kde sa narodil, hoci nikdy ani neprešiel na červenú.

Svet je zábavné miesto. Napríklad takí rozhnevaní bojovníci proti kapitalizmu, ktorí sú takí odvážni, že chodia v maskách, nedávno zablokovali stránku ministerstva spravodlivosti USA, lebo to si dovolilo zasiahnuť proti niekomu, kto zarába milióny dolárov na obchode s kradnutými vecami. Tomu sa hovorí pokrok – v mene boja proti bohatým sa bojuje za bohatých, ktorí nevytvárajú nič, len zarábajú na tom, že predávaju to, čo im nikdy nepatrilo.

Rikša nás vezie hrboľatou červenou zemou. Míňame miestne dedinky, vyziabnutých psov, malebné domčeky s malebnými ľuďmi, kŕdle detí v školských uniformách a mužov v lungi – tradičný odev v južnej Indii, ktorý tvorí kus látky omotaný okolo bedier. Stoja pred svojimi domami, žujú betel, občas si odpľuvnú a na zem dopadne asi štvrť litra červenej vody s rozžutou listovou kašou. Najnechutnejšia vec v Indii – horšia než všetky tie kravské hovná naokolo.

Keď predčasnými voľbami v roku 2006 skončila druhá Dzurindova vláda, bolo to len pár mesiacov pred riadnym termínom. Napriek tomu po nej vtedy zostali nedokončené veci. Jedným z najvypuklejších príkladov bolo zastavenie plánovanej privatizácie železničného Carga a bratislavského letiska. Nový premiér Fico síce tvrdil, že fráza „štát je zlý vlastník“ patrí akurát do „neoliberálnych brožúrok“, lenže vývoj nasledujúcich rokov dal brožúrkam za pravdu.

Ďalší „rozhodujúci“ eurosummit priniesol zaujímavé britské „nie“, ochotu väčšiny dlhovo brzdiť a ďalšie sny o eurovale ako riešení. Ale priniesol najmä dôkaz o tom,, kto v Európe v skutočnosti rozhoduje.

„Som si istý, že euro nás dotlačí k zavedeniu nových nástrojov hospodárskej politiky. Zatiaľ je ich zavedenie politicky nepriechodné. No jedného dňa príde kríza a tieto nové nástroje budú prijaté.” Takto prorocky predpovedal budúci vývoj v decembri 2001 Romano Prodi, vtedajší predseda Európskej komisie.