Minulý piatok to boli dva roky, čo bol Jorge Mario Bergoglio zvolený za pápeža Františka. Podarilo sa mu nanovo oživiť pápežský úrad, ani nie tak magistériom, ako vlastným príkladom. Jeho dosah na ľudí, ktorí prepadli cez trhliny postmoderného života, sa dotkol tých, ktorým sa darí, aj skeptikov a zranených. Podarilo sa mu predstaviť sviežu tvár katolicizmu a otvoriť nové možnosti pre misiu cirkvi. František je po celom svete v médiách, a keď sa hovorí o pápežovi, hovorí sa aj o cirkvi a evanjeliu.

Robiť na Slovensku investigatívu nie je med lízať. A to ani nemusíte písať o klasickej mafii – stačí o sudcoch, policajtoch a prokurátoroch. Je len otázkou času, kedy vás zasypú žalobami, aby vám definitívne zavreli ústa. V týchto sporoch totiž nejde o pravdu.

Ešte nezačala poriadne fungovať služba Piano, ktorá od 2. mája spoplatní cenou 2,9 eura na mesiac prístup k prémiovému obsahu na najvýznamnejších slovenských weboch (SME, Hospodárske noviny, Pravda, JOJ, Medialne.sk, Šport, PC Revue, MeToo.sk a samozrejme .týždeň) a už stihla vzniknúť na Facebooku antiskupina: Sme proti spoplatneniu obsahu slovenských internetových denníkov.

Včera som bol na film V pasci neoliberalizmu, ktorý sa premieta v rámci Medzinárodného filmového festivalu v Bratislave. Podľa krátkej charakteristiky filmu na webe festivalu som tušil, že to bude film kritický, ale bol som zvedavý do akej miery a aké argumenty bude kanadský režisér Richard Brouillette používať.

Film Mátyása Priklera od 3.2. 2014 na našom webe.

Tak sa niekedy pýtam sám seba, prečo som o tom nikdy nepísal? Nie, nie je to v tom, že by som na tú dobu chcel z hlavy vytesniť všetky spomienky. Veď sa mi vlastne nestalo nič hrozné. Iba mi rozmlátili auto a z obavy o bezpečnosť som mojich blízkych presťahoval do Prahy. Pol roka ich strážili policajti a nebolo to nič príjemné. Prežil som to a prežila to aj moja rodina. Pravda, boli tu však aj takí, ktorí neprežili.

Hybridná vojna je geniálny vynález. Zaslúžila by si pekelnú nobelovku, ak jej autorom nie je diabol sám. Veď kto mohol vymyslieť taký prostý, univerzálny vzorec, ktorým sa všetko kultúrne, vyspelé, západniarske, k čomu sme sa desaťročia obracali zbožne ako slnečnice ku slnku, zmení na prehnité a zvrátené? Čo je to za prostá a geniálna stratégia, ktorá sa šíri ako vírus a darí sa jej rozbiť všetky pestované záhradky a predzáhradky v našich hlavách silou sprostého výsmechu a spochybňovania? Bez použitia akejkoľvek fyzickej zbrane či nátlaku?

Len v 45 rokoch zomrel na ťažkú ​​chorobu politik, ktorý bol svojho času najmladším premiérom v Európe. Deň po smrti bol Stanislav Gross na titulných stranách – a potom nastalo v médiách ticho. Lenže nie pietne, ale rozpačité.

Píše sa rok 1985. Penzionovaný príslušník sovietskych špeciálnych jednotiek SPETZNAZ pracuje ako školník na strednej škole. Práve prebieha branné cvičenie. Študenti hádžu plastovým granátom, študentky flirtujú s vojakmi, ďalší trénujú protichemický poplach. Nasúkaní do igelitových pršiplášťov s vreckami na nohách skúšajú netesniace nechutné protichemické masky v zadymenom stane. Plyn smrdí ako čert, akoby aj nie, veď ide o tajnú chemickú zbraň, ktorá sa vďaka byrokracii a organizačnému neporiadku dostala na nesprávne miesto.

Je pol ôsmej, autá ako veľké čudné ryby blúdia v šedom novembrovom ráne ulicami, číhajúc na parkovacie miesta. Autá, ktoré nám zožrali chodníky a časom zožerú aj nás. Je ticho, ranná hmla akoby obaľovala zvuky mesta.