Bol to tento rok čudný Deň boja za slobodu a demokraciu. Prezidenta republiky, predsedu NR SR a predsedu vlády, ktorí ho mali úradnej z moci oslavovať, nebolo, hoci ináč oslavujú radi a kladú vence všade, kde sa dá. Ľudia, ktorí mali s Novembrom 1989 niečo spoločné, dumali v teplých sálach. Na Námestí SNP nás bolo zo štyridsať, povedali sme si, aká je sloboda nesamozrejmá, a najviac vtedy, keď o ňu nikto nestojí, lebo, ako hovorí Edmund Burke, zlo môže vyhrať len vtedy, keď sa dobro proti nemu nepostaví.

Americké prezidentské voľby majú pre mňa veľké čaro. Už štvrtýkrát za sebou som sa vrátil do Washingtonu, aby som ich pozoroval v priamom prenose.

Na zápas v Prahe proti Levu asi nikto z ľudí, ktorí tam boli, len tak ľahko nezabudne. Atmosféra v hale bola naozaj neskutočná. Nepamätám si, že by fanúšikovia nejakého mužstva vytvorili v hľadisku súpera v úplne inom meste, v inom štáte, takú kulisu. Už keď sme vyšli na rozkorčuľovanie, tak sme mali pocit, že sme na štadióne Slovana. A počas zápasu to bolo ešte oveľa výraznejšie. V hľadisku boli naše zástavy, dresy, šály – pri hymnách diváci nahlas spievali tú našu. Musím povedať, že mi z toho až zimomriavky behali po chrbte.

Ľahšiu časť eurokrízy máme za sebou. Doteraz stačilo rozdávať sľuby. No pomaly treba začať zháňať peniaze na ich plnenie. Šetrením. A to bude bolieť. Niektorých asi viac, iných menej, isté však je, že to bude bolieť všetkých. A preto sa do toho nikomu príliš nechce.

Sú všade okolo nás. Lákajú nás, pokúšajú a nakoniec neodoláme. GPS-ky, tablety, smartfóny, motorky, nožíky, ďalekohľady, počítače, foťáky... No skrátka, všetky tie hračky pre chlapcov, na ktoré má približne 0,001 percenta žien slabosť tiež. A že práve ja musím patriť medzi nich. Že práve ja musím míňať prachy na súpravu nástrojov, aby som sa potom mohla vŕtať v trabante. Že ja sa musím vždy zastaviť pod tými schodmi v auparku, kde maju GPS-ky, len aby som tam strávila pol hodiny a potom odišla naprázdno do obchodu s nožíkmi, plného úchylov v army handrách, obdivujúcich pár vysoko nacenených ostrých čepelí.

Izraelský premiér Benjamin Netanjahu požaduje, aby Západ stanovil jasnú hranicu, ktorú Irán nesmie pri budovaní nukleárnych zariadení prekročiť. Keďže v iránskej vláde nesedia racionálni sovietski vládcovia, ale šiítski fanatici, ktorí sa neboja riskovať životy vlastných obyvateľov v snahe zničiť Izrael, nesmie sa Iránu podariť jadrovú zbraň získať. V zátvorke: ak bude treba, mali by Izrael a Spojené štáty iránsky jadrový program zastaviť silou. Netanjahuovým problémom je, že Obamova administratíva zastáva názor, že iránsky jadrový program nie je tak blízko a že rozhodnutie o svojej účasti na útoku musia urobiť výlučne sami Američania. V tejto situácii je dobrý čas na uvažovanie v scenároch a alternatívach.

Nebolo by ľahké nájsť dve výtvarne tak protikladné osobnosti, ako sú Ladislav Novák a Laco Teren. Spája ich však viac než len to, že majú práve v Bratislave výstavy.

O nedávno objavenom Higgsovom bozóne sa niekedy hovorí, že krátko po big-bangu dal hmotnosti všetkým časticiam, ktoré (odvtedy) hmotnosti majú. Ak by to bolo naozaj tak, možno by si aj zaslúžil to nešťastné označenie „božská častica“.

Je veľa Nerómov. Máme sny. Túžime. Po opätovanej láske, po zdraví, po slobode, po poriadku, po spokojných deťoch, po krásnych zážitkoch, po spravodlivosti, po peniazoch, po vzrušujúcich stretnutiach, čo nám zmenia život. Je dosť Rómov. Majú sny.

Hnutie pank zohralo v živote spoločnosti epochálny význam. Ja mám pri tomto slove takmer vždy ako prvú pred očami scénu zo štadióna Pod Sokolicami, rok 1999. Kráčam hrdo po ploche, keď narazím na pankáčsky párik. Mal som s nimi vždy len dobré skúsenosti, pousmejem sa na chalana a ten spustí, div ma slovami nezabije... sťažuje sa na záchody... ako si to predstavujem, urobiť festival a mať „zasrané“ záchody... a málo spŕch... jeho dievča má „krámy“...jedny sprchy v tribúne štadióna?!? ... kričí, ziape... a ja sa ospravedlňujem, vravím si „má pravdu“... hanbím sa ako pes.