Už je tradíciou, že v .týždni po Bažant Pohode nenájdete príspevok od Michala. Väčšinou ho zastúpi Juraj Kušnierik, tentoraz píšem za seba, ale aj za celý tím Pohody. Mišo totiž oslavoval štyridsiatku. Deň pred štartom festivalu, takže na žiadne oslavy nebol čas. Pripili sme si kalíškom repáku, ktorý nám nechal Karolko, ladič našich klavírov. Karolko by sa bol tento rok dožil 62 rokov, pritom vitalitou a pohľadom na svet bol akoby jedným z najmladších v našom festivalovom tíme. V tomto sem patrí k tým najmladším aj Mišo.

Keď vlani oznámili členovia legendárnej skupiny Black Sabbath, že plánujú veľké turné Black Sabbath Reunion Tour 2012 v pôvodnej štvorčlennej zostave, spôsobili medzi svojimi fanúšikmi veľké nadšenie. Napriek tomu, že sa začali predávať lístky, zostalo len pri plánoch.

Celý uplynulý týždeň som nemohol spať. Skúšal som na ľavom, na pravom boku, vody sa napil, vstal som a znovu si ľahol, ale oči sa nie a nie zavrieť, aj sladký sen ma zďaleka obišiel. Už vidím tie zlovestné úsmevy niektorých čitateľov, počujem, čo si hovoria o dôvodoch mojej bezsennosti.

V českej tlači sa objavila spomienka Martina Porubjaka, bývalého podpredsedu slovenskej Čarnogurského vlády, že niekedy v prvej polovici roku 1992 (teda nielen za federácie, ale i pred voľbami 1992, ktoré nasmerovali Česko-Slovensko k rozdeleniu) vtedajší minister vnútra Ladislav Pittner na zasadaní vlády predniesol „analýzu“ o tom, že „české“ lietadlá by mohli bombardovať Bratislavu oveľa ľahšie, než by tie „slovenské“ štartujúce zo Sliača mohli bombardovať Brno. A ako sa pri tom Martin Porubjak rozčúlil. To bolo málo. To bolo málo, že sa rozčúlil a nechal to tak. Ak totiž hovorí pravdu (a nemáme dôvod mu neveriť), potom to, čo urobil Pittner, bola čistá vlastizrada.

Stál pri zrode opery, bol jedným z posledných velikánov renesancie a súčasne prvým z veľkých géniov barokovej hudby. O tom, že dielo talianskeho skladateľa Claudia Monteverdiho ani po piatich storočiach nestratilo nič zo svojej krásy a sily, sa budú môcť presvedčiť návštevníci festivalu Dni starej hudby.

Neviem sa vynačudovať, kde sa v nás berie toľko patetizmu. Stretnete ho všade. Krásne vynikne pri ohlasovaní konca toho či tamtoho. Koniec kultúry sme prežili už neviemkoľkokrát, hokej končí pravidelne, keď tí junáci v značkovom brnení nevyhrajú nejakú medailu, zimy sa končia, keď nenapadne sneh, letá, keď nesvieti slnko, knihy, bryndza, folklór, punk, furt nejaké konce. Teraz je najmódnejší koniec pravice na Slovensku.

Dobre to tí chlapci, teda vlastne už dávno muži v stredných rokoch, z Mňágy a Žďorp vymysleli. Oslovili kapely, ktoré im boli hudobne a ľudsky blízke, a ponúkli im možnosť nahrať cover verziu niektorej zo svojich piesní. Tie potom vylisovali na dve cédečká a pridali k tomu ešte DVD, na ktorom všetci zúčastnení rozprávajú samé pekné veci o Mňáge a Žďorp. Keby niečo také urobil niekto iný, bolo by to cvičenie v samochvále. V prípade Petra Fialu a jeho spoluhráčov to je však iné. Prečo?

Niekto sa bojí sľubovať. Bojí sa povedať slová prisahám, sľubujem, navždy, nikdy, určite...môžu mať na to rôzne dôvody. Zbabelosť alebo prílišnú zodpovednosť za vlastné slová a činy. Iní, to môžu mať naopak. Tí slovami nešetria. Môže tak byť preto, že sú si istí svojimi činmi, ale aj preto, že chcú všetko hneď a svoje slová si nevážia. Ťažko povedať, kde je zdravý stred.

Po Odre už plávali námorné jachty, no k Baltskému moru to bolo ešte stále dosť ďaleko. Nejakých deväťdesiat, sto kilometrov borovicovými lesmi plnými piesočných dún a borievčia. Mestečko Löcknitz sa na prvý pohľad nelíšilo od desiatok iných, ktorými sme v minulých dňoch pri ceste z Česka k moru pozdĺž Nisy a Odry prešli. Poloprázdne, trochu ospanlivé s mnohými nápismi Predám na prázdnych domoch z červených tehál. Löcknitz sa však od ostatných mestečiek podobného typu predsa len niečím odlišoval. Tretinu obyvateľov v ňom tvorili Poliaci.

Hymny majú zaujímavý život. Dá sa na nich pekne vidieť, čo dokážu detaily. Texty sú väčšinou tie šťastnejšie, aj keď, aj tu sa vie udiať všeličo. Neviem, čo by Janko Matúška povedal na maličkú zmenu, keď sa v tej našej zmenilo v prvej slohe „sa“ na „ich“. Týmto sa totiž zmysel druhej slohy úplne pootočil. Chceme zastaviť niečo, čo nás má prebrať. Áno, tvrdý spánok je úžasný, sám by som chcel byť často medveďom v zime, ale neviem, neviem, či to tak Janko myslel. S hudbou je to ešte zapeklitejšie.