Existujú dva druhy ľudí. Jedni si myslia, že každý bude, alebo mal by byť, zachránený. Iní si myslia, že to tak nie je a nemusí byť.

V. V. Putin sa počas krízy na Ukrajine vyjadril o organizáciách občianskej spoločnosti, že slúžia USA a sú piatou kolónou Západu, alebo tak nejako. A o internete vyhlásil, že ide o výmysel CIA. Vodcovia jeho kalibru naozaj nepotrebujú, aby medzi nimi a občanmi existovalo čosi, čo sa nedá kontrolovať, manipulovať, ovládať. Čosi, čo je zo svojej povahy nezávislé, autonómne. Pravdu však mal aj Ralf Dahrendorf, ktorý odtušil, že zatiaľ čo na politický prevrat stačí šesť dní, na vytvorenie občianskej spoločnosti treba približne desaťnásobok tohto času.

Chcel som písať príbeh o vlčích makoch, tisíce ich teraz kvitnú všade pri cestách, ale nie som impresionista ani Georgia O’Keeffe. Fascinuje ma ich červená krása, taká silná a výrazna v májových poliach a ich krehkosť, keď ich chytíte do ruky a snažíte sa ich priniesť domov do vázy, o chvíľu je po nich. Záblesk, blik, impresia a všetko sa skončilo, ideálny kvet na zobrazovanie, či už ste, alebo nie ste impresionista. Vôbec, kvety ako téma umenia v svojej vädnúcej pominuteľnosti. Vanitas, natura morte, zátišie v svojom tichu, pripomínajúce dočasnosť, niečo, čo už nie je vo chvíli, keď sa na to na obraze dívame.

V novom filme Prežijú len milenci sa režisér Jim Jarmusch cez upírsky pár vyjadruje k súčasnému svetu.

Za divočinou netreba v Ekvádore chodiť ďaleko. Je to malá krajina a všetko je blízko. Ja som si odskočila do Amazonského pralesa v rezervácii Yasuni. Ekvádor patrí medzi 17 biologicky najrozmanitejších krajín sveta. Doba ľadová tu nezničila niektoré rastliny a mikroorganizmy, ktoré majú pre svet veľkú hodnotu. Práve s týmto bohatstvom vedia narábať aj šamani kmeňa Waorani. Tí sa s civilizáciou dostali do styku ako posledný kmeň až v roku 1950, keď sa jedno dievčatko z pralesa dostalo do civilizácie a opísalo, ako žijú. Ešte aj ostatné indiánske kmene uznávajú ich bojové taktiky.

Mám pocit, že som sa ocitol na nesprávnom mieste. Terminál na Letisku Sergeja Prokofjeva sa oceľovo leskne, vonku stoja vzorne vyrovnané taxíky, veziem sa ulicami plnými zelene a kvetov, po bezchybnom asfalte.

Až dozrieme, nazvali ste, milý Majstre, Vašu prvú básnickú zbierku, v roku 1956. Zostali mi v pamäti Rakvy z Vietnamu, „Pardonnez-moi, Monsieur le Ministre... / Dvoch synov mám. / Či vlastne mal som./ Z jedného rakva ostala. / Som ako starý, ošarpaný céder. /Hrozne ma búrka rozčesla. / Čo prosím? / Stručne? /Otcovskú bolesť, pán minister, / nemožno vtesnať do hesla.“ A ešte mnohé iné, milý Majster Rúfus, zostávajú v duši mojej generácie ako živičné kvapôčky na hrčavom kmeni...

Opustila Banes, bolo horúce prašné ráno. V taške mala spodnú bielizeň a adresu príbuzných v Havane. Keď vlak prišiel na hlavnú stanicu, Cosita sa z hlboka nadýchla a naplnila pľúca vôňou mestského smogu, takého typického pre hlavné mesto. „Som na mieste, na La Placa,“ povedala si a cítila pocit víťazstva. O šesť mesiacov sa ocitne na stanici, na rovnakom mieste, s policajným záznamom a s taškou súčiastok z práčky.

Nedávno mal vo Flámskej opere v Antverpách premiéru Otello pod vedením slávneho Alberta Zeddu. Náš spolupracovník mal možnosť byť pri tom, zhodnotiť nové naštudovanie a zauvažovať o reflexii Rossiniho hudobného odkazu.

Štátne médiá chcú, aby sme začali zachraňovať stratené hodnoty. Podľa televíznych komentátorov sa má zodpovednosti ujať predovšetkým rodina, čiastočne školy, o vláde niet ani zmienky. Hovorí sa o zlých spôsoboch, hrubosti a nedostatku solidarity. O rozširovaní kradnutia, klamania a lenivosti. Keďže uplynulých 50 rokov mala na výchovu, vzdelávanie, médiá a kultúrnu produkciu monopol jedna strana, človek si musí položiť otázku: Kde sa nabrala všetka tá bieda?