Peniaze prišli v bielej obálke, priniesla ich až ku dverám alternatívna, lepšie povedané nelegálna doručovacia služba. Sprevádzal ju list od strýka, ktorý pred tridsiatimi rokmi odišiel do New Jersey a už sa nikdy nevrátil. „Urobte si pekné Vianoce,“ bolo napísané v liste, na konci ktorého stálo krátke „bye“. Pani zavrela dvere, stále neveriac tomu, že príbuzný z emigrácie jej na konci roku poslal spásnych 50 dolárov. Nahlas zakričala na syna a nevestu a v hlave jej rástla veľká otázka: „Čo si za ne kúpim?“

Je dobrým zvykom nepozývať mafiánov a pofidérnych oligarchov na významné spoločenské udalosti ako sú plesy či odovzdávania cien. Samozrejme, v lepších spoločnostiach. U nás to neplatí. U nás sa pred nimi otvárajú dvere, ktoré by jediné mali ostať zatvorené – dvere do dobrej spoločnosti. Hoci majú títo ľudia všade na svete moc a peniaze tak ako u nás, do istých spoločenských kruhov ich nikdy nepustia. U nás si „dzobkajú“ na rautoch z jedného stola s ľuďmi, ktorí preberajú ocenenia za to, že obetavo poslúžili verejnej veci.

V USA si pripomínajú 50. výročie atentátu na Johna Fitzgeralda Kennedyho. Zaujímavé, no zdá sa, že JFK, stokrát zanalyzovaný a rozobratý, dnes zaujíma ľudí menej ako jeho vrah. LHO je totiž na rozdiel od JFK stále záhada.

Veci, ktoré nás nezaujímajú, hoci ich je asi viac ako tých druhých, zaujímavých, sú nezaujímavé len dovtedy, kým sú samy. Taká ropná plošina napríklad. Sama osebe možno disponuje nejakou oceľovou charizmou, aj dizajnová môže byť, ale kým je sama za seba, sotva zaujme. A podobne je to s väčšinou vecí, čo nás nezaujímajú. Umelecké diela napríklad. Taká Mona Líza, ak ma zhodou okolností práve ona nezaujíma, tak sa s tým nedá veľmi čo robiť.

V živote som nečítal občiansky zákonník alebo čosi podobné. Dokonca nezvyknem čítať do konca ani zmluvy, ktoré podpisujem. Intuitívne to cítim tak, že dohoda sa drží, a keď nie, tak sú tie podpísané papiere aj tak nanič. Nie je to práve najlepší postoj a párkrát v živote som naň trpko doplatil. Poučený prehrami som sa naučil vyhľadávať pomoc expertov na právo, keď na to príde.

Je tu s nami odnepamäti, približne rovnako dlho ako jej kamarát a spolupútnik jablko. No napriek tomu je oproti nemu vždy v ústraní. Cudne čaká v kúte ako hanblivá slečna na bále, kto si ju všimne a ocení jej prednosti. Hruška.

Témou tohto čísla je aktuálny posun uvažovania elít smerom k bájnemu stredu. Dávnejšie si tým prešla západná Európa, teraz sa tým brodíme my. Ako k tomu prišlo a čo to bude pre Slovensko znamenať?

Inaugurujú prezidenta. Ako na povel, na nejaký imaginárny výstrel z dela, náš syn sa prvýkrát pohne dopredu. Začína sa plaziť. Po celom byte. Naberá na rýchlosti. Žasneme. A do toho nový prezident s rukou na Ústave. Dejinný okamih. Pozerám sa po byte a tŕpnem. Hoci sme odstránili všetky nebezpečné veci, do zástrčiek napchali detské poistky, elektrické šnúry schovali pod koberec, všade vidím len samé nástrahy. Nový prezident prednáša prejav. A hneď pri ňom tá hrôzostrašná Macejková a Fico v prvom rade so sileným úsmevom niekomu niečo šepká. Ach, bože.

Na schôdzi zdvihol ruku. Riaditeľ im povedal, nech hovoria na rovinu. Čo si myslia. Využil to teda na to, aby nahlas povedal niečo, čo v sebe už niekoľko mesiacov dusil. Začal hovoriť o nízkych platoch zdravotníckeho personálu, potom o špinavých priestoroch, nedostatku vody, poslednom rozbitom sterilizátore, a vôbec, o pretekaní a plytvaní vodou v celej nemocnici. Nezastavil sa a pokračoval ďalej o teple v čakárňach, keď sa do nich nahrnú pacienti a o nedostatku chirurgických nástrojov na sálach. Svoju reč ukončil slovami: „Toto sa nedá vydržať. Nikto to nemôže vydržať.“ Sála sa ponorila do nepríjemného ticha.

Skúsenosť nasvedčuje tomu, že hoci je ruský prezident smelý, nie je hlúpo ľahkovážny.