Príbeh lustrácií, podobne ako iné príbehy tohto typu, nemožno uzavrieť inak než bodkou. Tieto riadky píšem vo štvrtok 18. októbra 1990. Predvčerom som sa vrátil z Prahy zo zasadnutia najvyššieho orgánu Občianskeho fóra. Volá sa Kolégium a stretávajú sa na ňom všetci ministri a predstavitelia parlamentu za Občianske fórum s čelnými funkcionármi OF. Jedným z bodov rokovania bola téma lustrácií kandidátov na významné úrady, ktoré majú byť obsadené po komunálnych voľbách v novembri t. r.

Mám z toho už taký zvláštny pocit. Po francúzsky sa to volá „déjà vu“, čiže niečo, čo sa už stalo. Mám podivný pocit, že sa v nejakej dejinnej špirále, vymyslenej mimochodom Karlom Marxom, vraciame opäť do nejakého bodu zlomu, keď sa to tu v strednej Európe, najmä teda u nás v Česku, zlomilo a šlo to po pár dobrých rokoch zase do hája a to do hája poriadne veľkého.

Mcdonaldovská strava, menovite syrový hamburger, chutili inak pred rokom 1994 a inak po ňom. Vtedy sa totiž Vincent (John Travolta) a Jules (Samuel L. Jackson) vo filme Pulp Fiction – historky z podsvetia, sediac v aute, v ktorom sa krátko po kultovom rozhovore dokrvava rozprskla ľudská hlava s mozgom, rozprávali: „A víš, jak říkaj v Paříži…

Bývalý podpredseda vlády Českej republiky Alexander Vondra sa úprimne poďakoval zástupcovi generálneho riaditeľa Európskej komisie pre vonkajšie vzťahy Hughuesovi Mingarellimu za mimoriadnu kvalitu dokumentu Komisie z 3. decembra 2008, ktorý zadefinoval ponuku EÚ šiestim východoeurópskym krajinám v rámci iniciatívy Východné partnerstvo.

V roku 2004, počas hektických mesiacov pred prezidentskými voľbami, robil harvardský psychológ Drew Westen spolu so svojimi kolegami Stephanom Hamannom a Clintom Kiltsom výskum zmien, ku ktorým prichádza v mozgu podporovateľov jednotlivých politických táborov, keď sú konfrontovaní so situáciou, ktorá je v rozpore s ich politickým presvedčením. Ako „laboratórne zvieratá“ použili 15 presvedčených demokratov (podporovateľov Johna Kerryho) a 15 rovnako presvedčených republikánov (podporovateľov Georgea W. Busha). Drew Westen k tomu vo svojej výbornej knižke The Political Brain (Politický mozog) ironicky poznamenáva, že by radi testovali aj skupinu politicky nevyprofilovaných, respektíve nestranných osôb, ale v tých časoch sa také hľadali v Amerike iba ťažko. Na skenovanie ich mozgu „v činnosti“ použili modernú techniku fMRI (funkčná magnetická rezonancia), ktorá umožňuje sledovať aj drobné zmeny v prietoku krvi jednotlivými mozgovými štruktúrami a odhaliť tak, ako sa jednotlivé mozgové štruktúry aktivizujú či utlmujú. Premietali im pritom diapozitívy, na ktorých boli výroky, z ktorých vyplývalo, že sa konkrétny prezidentský kandidát – Kerry či Bush – dopustil nekonzistentnosti, napríklad v jeden deň niečo vyhlásil a o pár dní povedal či urobil niečo úplne opačné alebo iné. Trebárs Kerry najprv vyhlásil, že v konflikte okolo Saddáma Husajna treba dať ešte šancu ekonomickým sankciám, a potom o dva dni napísal, že vyjadruje plnú podporu vojenskému plánu prezidenta Busha. Alebo Bush vyjadril na návšteve amerických vojakov v Iraku plnú podporu „mužom a ženám, ktorí sa vystavujú nebezpečenstvu za svoju vlasť“, a potom podpísal zákon, ktorý ruší podporu lekárskej starostlivosti o veľký počet vojnových veteránov. Výroky i skutky boli zväčša fiktívne, vymyslené, ale tak, aby pôsobili vierohodne, ako skutočná informácia. Po kontradiktórnej informácii na druhom diapozitíve ešte nasledoval tretí, na ktorom bola výzva, aby pokusná osoba zhodnotila, či tie dve informácie na prvých dvoch diapozitívoch boli v rozpore, a nakoniec štvrtý diapozitív obsahujúci výzvu, aby osoba vyhodnotila mieru rozporu (na škále od 1 do 4). V rámci experimentu ukazovali pokusným osobám aj podobne inkonzistentné infromácie o politicky neutrálnych osobách (herec Tom Hanks, spisovateľ William Styron a podobne).

Gény formujú naše presvedčenia, naše hodnoty a dokonca aj naše hlasovanie vo voľbách.

Na Cornwallském pobřeží už týden studeně poprchává, a tak jen dvě slunečná odpoledne mne vylákala na delší túru rozkvetlými vřesovišti atlanticky drsného pobřeží, jehož severskou náladu vesele ruší přistěhovalé palmy a jiná subtropická flóra. Čas trávím u jablečného vína a anglických novin. Slovenský číšník, s nímž občas klábosím, mě už nepovažuje za alkoholika, netušil totiž, že „cider“ není jabčák.

Keby sa to stalo v ľubovoľnej krajine na západ od Skalice, bol by to škandál roka. U nás tá udalosť zapadla v prachu udalostí jedného týždňa. Pritom nedávno publikované odlišné stanovisko šiestich ústavných sudcov, ktorých v prípade zrušenia Špeciálneho súdu prehlasovala tesná väčšina, si rozhodne pozornosť zaslúži.

Môže hraničná rieka zrkadliť národnú mentalitu? Otázka hlúpa iba zdanlivo. Napokon, kde inde ako medzi pltníkmi – biznismenmi na Dunajci sa dajú uprostred sparného leta zistiť rozdiely v prístupe k cestovnému ruchu u nás a v Poľsku. Schengen-neschengen, sú stále markantné.

„Vo farbe, a s dobrým koncom,“ – tak promuje nové uvedenie Casablancy televízna stanica vlastnená milionárom nie nepodobným Donaldovi Trumpovi vo filme Gremlins 2, inak dávno zabudnutom kuse Hollywoodu sklonku osemdesiatych rokov. Jedna z tisícov reminiscencií, absurdný odkaz, ktorý však o Casablance v kontextoch kinematografie vypovedá viac, akoby sa mohlo zdať.