Slováci, ktorí ostávajú v Írsku, sa zhodnú na dvoch veciach: kríza, ktorá zasiahla Írsko, má negatívne, ale aj veľmi pozitívne účinky. Keltský tiger už bol vážne chorý.

Tie vyššie napísané dve slová sú bežnou židovskou frázou. Na židovskej svadbe ženích rozbije čašu a hostia zvolajú: „Mazel tov!“ Pri bar micva sa mladíkovi prihovárajú: „Mazel tov!“ Študentke po skúške, športovcovi po vyhraných pretekoch, oslávenkyni na narodeninovej párty ostatní hovoria: „Mazel tov!“

Milujem tie reči, že ženy patria do politiky, lebo tam vnášajú jemnosť, empatiu či slušnosť. Počúvame to pred každými voľbami, keď rôzne aktivistky skúmajú, či je na kandidátkach dostatok žien. Lebo keď nebudú ženy, tak nebude ani slušnosti ani jemnosti.

My sme tu doma. Hrajme fér a s úsmevom za Slovensko. Dve kampane na to isté. Dva pohľady, ktoré vystihujú našu krajinu úplne parádne. Radi sa označujeme za národ holubičí. Radi sa pýšime svojou pohostinnosťou. Radi vravíme o mierumilovnosti. Zároveň zbožňujeme silu. Svätopluk tasí meč. Rež a rúbaj do krve. Plagáty s usmiatou infantilnou nezábudkou, nabádajúce na fér hru a k tomu, „aby sa hokejoví fanúšikovia na Slovensku cítili príjemne a v budúcnosti sa k nám vrátili spolu so svojimi rodinami a priateľmi“, je skutočne podarená...

Keď som sa zobudila v to prvé ráno svojho nového života, nebudila som sa do depky. Spala som na hnusnom matraci pod bicími v skúšobni, ktorá nebola skúšobňou, ale starým sochárskym ateliérom v starom, rozpadajúcom sa dome, do ktorého som sa natvrdo naskvotovala. V miestnosti smrdelo riedidlo a rôzne chemikálie, a tak som hneď otvorila okno a nechala dnu preniknúť jarné lúče spolu so vzduchom. Moje prvé ráno mimo rodičovského hniezda.

Išla som dole Karlákom, smerom k Národní Třídě, bola už tma a mrzla mi hlava...potrebovala by som čapicu...Moje prvé hodiny v Európe, a ja sa cítim čudne. Akoby som bola uzavretá v bubline, ktorá sa len tak vznáša ulicami, nepriestrelná, poskakuje si po primrznutých chodníkoch.