Jar v Kalifornii prichádza skoro – nie podľa kalendára, ale len čo denná teplota začne vystupovať nad 20 stupňov Celzia. Posledné dažde ešte stmavujú oblohu, ale v priebehu niekoľkých dní sa tvár zeme radikálne zmení. Kríky, ktoré boli ešte včera holé, sú zrazu plné púčikov a zelených lístkov. Opadavé stromy sa zmenia z metiel na rozkvitnutú nádheru a život sa hlučne ozve vo vyšších obrátkach. Dlho prázdne veľkoobchody s domácimi, stavebnými a záhradníckymi potrebami sa zaplnia davmi. Jar je čas, v ktorom si ľudia nielen dávajú novoročné predsavzatia, ale sa ich aj snažia naplniť. Nielen v záhrade, ale aj v domácich stavbách a prestavbách.

Už viac ako dvadsať rokov pripravuje študentov Kňazský seminár sv. Františka Xaverského v Badíne pri Banskej Bystrici. Po rokoch konjunktúry na prelome milénia, keď sem chodilo 110 bohoslovcov, navštevuje dnes seminár 34 študentov.

V jasličkách si môžeš s Bohom potykať, alebo s ním naložiť, ako len chceš. O tom bol Herodov pokus. Existuje tiež legenda o chlapcovi mocného miestodržiteľa v Judsku. Tento 13-ročný nezbedník hodil raz pečené kurča, pripravené otcovi k obedu, psovi. Zhrozená matka ho rýchlo poslala na trh nakúpiť potraviny. Chce urobiť náhradný obed, pretože vie, že chlapec má pri otcovi sparťanskú výchovu.

Na jar ich všetci alergici majú plné zuby. Majú natoľko dráždivý peľ, že dokáže jedným šupom vohnať slzy do očí a skaziť kýchaním celý deň. Na jeseň a v zime však na lieskovce nedajú dopustiť.

Ja som za slobodu. Som za slobodu všetkých, čo chcú patriť niekam inam. Či už do inej krajiny, alebo iného spoločenstva. Môj pohľad na vec je veľmi, veľmi jednoduchý a naivný. Myslím si, že hranice, akékoľvek, sú úplne zbytočné. Čiara na mape. Čiara v mysliach. Veď sme, preboha, všetci obyvatelia jednej zeme, všetci sme deti jedného Boha. Lebo čiara sú len peniaze, nie šťastie. Nech si každý ide, na ktorú chce časť čiary, nech ho nikto nenúti presúvať sa a ani mu v tom nikto nebráni. Nech tí, čo okupujú, radšej skúmajú doma hranice svojej mysle, nech tí, čo sa bránia, nechajú odísť tých, čo nechcú zostať.

Sedím na ozrutnom pni zrezaného buka. Poddávam sa nástojčivosti slnka, ktoré mi pomedzi konáre priviera viečka. Ťaženie dreva po kalamite a nakladanie na V3-esku je otrocká robota. Ale keď sa nás pred Vianocami zima opýta, čo sme robili v lete, už máme odpoveď. Teraz však auto odviezlo drevo do kláštora, a tak máme prestávku. Tu na pni je nenormálna pohoda, svieži závan lesa v príjemnom polosne mi listuje v myšlienkach. Prehrabáva správy posledných dní: Ako si užiť leto bez peňazí, Výfukových plynov pribúda, Máme tu civilizačný úpadok, Kanibal Suaréz dohral, Be zák bol chvíľu s pápežom, Babiša zachránil kamarát z Štb... atď...

Kedysi boli uhoľné bane Donbasu veľkou pýchou nášho východného suseda. Kvalitné antracitové uhlie je čierne zlato Ukrajiny. Ale dnes jej dokonca aj toto zlato chýba.

Počas letných nocí sa rád bicyklujem v uliciach štvrti Pätsto bytov, v bratislavčine bez „ť“. Tichá štvrť postavená začiatkom šesťdesiatych rokov, rozprestierajúca sa medzi Karadžičovou a „Dulákom“ a medzi Záhradníckou a Prievozskou. Vyrastal som tam, na Budovateľskej ulici. Idúc na bicykli, míňam rady zaparkovaných áut, občas prejde psíčkar so psom, občas mačka, stále je to tichá štvrť. Štvrť môjho detstva, áno, ešte pred dvoma rokmi to bola presná štvrtina. Teda v prípade, že moje detsvo ešte trvá.

Pokiaľ nepotrebujete, aby vás po kúpaní štípala koža od soli, tak potom má Lago di Garda všetko ostatné z poriadnej letnej dovolenky. Človek sa cíti ako pri mori, ale nie je pri mori, lež pri obrovitánskom jazere pod Alpami. Jazero je koldokola obsypané staručkými mestečkami a záhradami a naokolo sa pomaly, ale isto dvíhajú veľhory. Chvíľku mi trvalo, kým som mamu a sestru presvedčila, že pôjdeme tento rok sem, a nie klasicky k moru do Chorvátska. „Ale veď tam nie je more!” vraveli obe vodné stvorenia (mama dokonca vyhlásila že by chcela byť človek obojživelník...).

Farnosti Važec, Hybe, Východná a Spišské biskupstvo slávia rôznymi podujatiami „Rok Janka Silana“. Je totiž sto rokov od narodenia a 30 rokov od smrti tohto významného slovenského básnika a kňaza. Pamätám si, ako som raz neskoro večer odchádzal z bytu tajného biskupa Jána Korca, keď mi vo dverách odrazu povedal: „Dostal som správu zo Spiša, že Janko Silan zomiera. Pomodli sa zaňho.“ Zostalo mi v pamäti, s akým pohnutím to povedal. Keď zomiera veľký básnik, ľudia ducha vedia, čo tým táto zem stráca.