V roku 1965 mi starodávny priateľ Peter Stoličný, ktorý vtedy študoval v Prahe bábkarstvo, rozprával, ako ich po majálese rozháňali policajti.

Veselo som nastúpil do bruselského metra a moja taška cez plece bola zrazu preč. Nebudem vypočítavať, čo všetko v nej bolo, pretože by som namiesto písania plakal.

Ako sa kradlo za Mečiara, tak sa kradne za Dzurindu, oznámil Fico pred pár rokmi Slovensku. A potom spolu s prvou polovicou ním menovaných zlodejov vytvoril novú vládu.

Z minibusu som vystúpila na zaprášenú cestu a začula som smiech typický pre americké sitcomy. Otáčam hlavu za zvukom, smerom k jednej z reštaurácii. No pravdaže – na obrazovke bežia Priatelia. A v pozadí je panoráma nedotknutých laoských hôr.

Je priehľadná, bez farby, chuti a zápachu. Pijeme ju, kúpeme sa v nej, umývame ňou autá, polievame záhradu, hasíme oheň, jazdia po nej lode a žijú v nej ryby. Jednoducho úplne obyčajná voda. Čo už len na nej môže byť také zaujímavé?

„Nabyl jsem dojmu, že v celém Finsku dnes žijí muži, jimž sa život ošklivě zauzlil.“ Fínsky vidiek, kdesi v blízkosti mesta Turku. Nekonečné lesy, medzi nimi jazerá.

Pochádza z USA, no vo WNBA hrať nechce. Hrá slovenskú extraligu a je v nej asi najlepšou hráčkou. Rodáčka z Chicaga a v blízkej budúcnosti možno majiteľka slovenského pasu. Erin Marie Lawless.

Na sporný tender o prevádzkovaní zdravotných záchranných služieb môžu mať iný pohľad majitelia spoločností neúspešných v tomto výberovom konaní a bývalí zamestnanci týchto firiem. Týždeň dal priestor na vyjadrenie obom stranám. Na otázky odpovedali Ján Hencel, predseda Asociácie poskytovateľov záchrannej zdravotnej služby a riaditeľ firmy Emergency Medical Service (EMS), a Michal Weinciller, bývalý zdravotnícky záchranár tejto firmy.

V uplynulých týždňoch Slovenská televízia opäť vysielala seriál Povstalecká história. Všetko je jasné: komunisti sú dobrí, nekomunisti sú neschopní, prípadne ich tam vôbec nie je vidieť. Jedným z tých, ktorých nebolo vidieť nielen v tomto obskúrnom seriáli, ale po celých takmer štyridsať rokov, bol Viliam Žingor.

Už-už bude premiéra nového Jánošíka, tešíme sa, nemôžeme sa dočkať. Ten film sa nakrúcal nečakane dlho, ale zďaleka nie tak dlho, ako sa stavala nová budova Slovenského národného divadla. Ako keby nám tie dôležité národné logá nejako nešli. A pritom po nich tak veľmi túžime.