O tom, kedy sa na Slovensku kradlo najviac, nepanuje zhoda. Zopár zasvätencov si myslí, že už počas kupónovej a malej privatizácie začiatkom deväťdesiatych rokov, mierna väčšina považuje za zlaté lúpežnícke časy mečiarovskú privatizáciu, silná menšina je presvedčená, že najviac sa nabalili Dzurinda s Miklošom, a niektorí, čo vidia do mechanizmov dnešnej vlády, začínajú tvrdiť, že nekontrolovaná zlodejina beží až teraz.
Všetci sa mýlia. Najviac sa na Slovensku kradlo počas Tisovho slovenského štátu, keď zločin dostal krycí názov arizácia, a potom počas komunizmu, keď dali komunisti strašnému trestnému činu názov znárodnenie. To boli naše lúpeže storočia, na ktoré sa nesmie zabudnúť, pretože inak stratíme pravdivú perspektívu o dnešku. Až keď bude jasné, že Tisov režim a komunizmus boli aj v otázke majetku najzločinnejšie, môžeme sa sporiť, či bola po roku 1989 zlodejskejšia Mečiarova, Dzurindova alebo Ficova éra.
Ale aj tak to nebude rozumný spor. Ak sa za jedného rozkradli stovky miliárd, a za iného „len“ desiatky, tak čo? Ak jeden priamo tuneloval podniky a banky, a tým ničil celú ekonomiku, a iný „len“ bral provízie z obchodov a predajov, ktoré pritom ekonomike pomáhali, neprekáža? Ak jeden kradne sám, a druhý zlodejov „len“ kryje, je lepší? Ak by sme to prijali, potom postupne stratíme slobodu. Samozrejme, jeden kradol viac a iný menej, a to je istý rozdiel. A samozrejme, jeden pritom zavádzal rozumné reformy a iný len zväčšoval chaos, a ani to nie je jedno. Ale obaja kradli. KRADLI.
Rozumnejšie, než viesť relativistické spory je aj v tomto prípade absolútne kritérium – v ktorej ére politici kradnutie podporovali (priamo, nepriamo, viac či menej), a v ktorej mu bránili (úplne a na doraz). Zdá sa to prisilné a nepraktické, ale nie je to také. Stačí to porovnať so sebou. Kradnete niekedy v obchode? Alebo v práci? Alebo na pláži? Alebo v šatni? Nie, nikdy? Tak prečo chceme pripustiť, že politik kradnúť môže a vlastne aj musí?
Spor o najväčšieho zlodeja po roku 1989 je zmätočný. Dá sa povedať len toto – najväčšie majetky ukoristili mečiarovskí privatizéri, najšikovnejšie sa obohatili dzurindovskí pritakávači, a najotvorenejšie sa kradne za Fica.
To posledné je krištáľovo jasné – bol to predsa Fico, kto vzal Mečiara a Slotu do koalície. Toho Mečiara, za ktorého sa, podľa Fica, kradlo, a toho Slotu, ktorý sa, podľa Fica, nabalil. Neexistuje jasnejšie priznanie, že zlodeji mi neprekážajú, než keď ich vezmem do svojej vlády, na ministerstvá, do lesov, násteniek a tendrov.
Ale nielen to. Opäť sa to bude zdať prisilné, ale je to ešte striedme – Fico sa už svojím rozhodnutím založiť Smer s pomocou privatizérov HZDS, a potom aj vládu s pomocou HZDS a SNS stal sám súčasťou zlodejiny. Dokonca kľúčovou. Pretože, ak sú lesy šialene rozkrádané pod dohľadom HZDS, právo dohľadu pridelil zlodejom po voľbách práve šéf Smeru. Ak SNS rozhoduje o nástenkových eurofondoch a kriminálnych predajoch emisií, opäť je to len vďaka Ficovmu povolebnému rozhodnutiu. Ak sa v STV strácajú stovky miliónov nových a nových dotácií, zasa je to len dôsledok krivého rozhodnutia Smeru o Hrehovi a ešte krivšieho o Nižňanskom. Ak Harabin, ak Cargo, ak Slavkov, ak všetko temné, tak len preto, že to dopustil – Fico.
Dojem, že sociálne cítiaci predseda vlády má neslušných koaličných partnerov, ktorých musí kontrolovať, krotiť a občas odvolávať, vytvoril Smer na to, aby postupne prekabátil voličov Slotu a Mečiara. Ale ten dojem je falošný.
Fico má zlodejských partnerov. Ale takí sú mu najbližší.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.