„O veľa rokov neskôr, keď stál pred popravnou čatou, spomenul si plukovník Aureliano Buendía na ono dávne popoludnie, keď mu otec po prvý raz ukázal ľad,“ znie počas toho, ako hľadíme do tváre dospelého muža. Tak sa začína slávne dielo Sto rokov samoty Gabriela Garcíu Márqueza v románovej aj seriálovej podobe.

Kedysi dávno, keď maďarské kmene bývali ďaleko na východe, mala princezná Emese sen. V sne sa jej do spálne zniesol ohromný dravý vták Turul a zmocnil sa jej. O deväť mesiacov neskôr sa jej narodil syn, ktorému dala meno Álmos. Jedného dňa Álmos videl na oblohe svojho otca Turula, letiaceho na západ. Nasledoval svojho otca a ľud nasledoval Álmosa. Až došli na úpätie Karpát, za ktorými sa rozkladala nová vlasť Maďarov.

Inak sa bilancuje súkromne a inak verejne. Inú gratuláciu prednesieme v bezpečí vlastného bytu, inú pred očami divákov. A úplne iný žáner je, ak blahoželanie, laudácia, je súčasne žánrom verejným i osobným. Ale toto iné nemôže byť. Priestor verejný je tu zároveň aj priestorom osobným.

Vo veku 63 rokov zomrel po ťažkej chorobe Peter Stankovič, ktorého obrazy rozohrievali dušu a jeho hudba v pionierskej skupine funkovej scény A’Conto tiež.

Pred siedmimi rokmi boli zavraždení dvaja mladí ľudia pre pravdu o mafiánskom štáte a jeho krstných otcoch. Dnes je štát znovu mafiánsky a vedú ho tí istí krstní otcovia. Ako sme to mohli dopustiť?

Lily stojí pred rečníckym pultom na pohrebe svojho otca. Na matkinu žiadosť má predniesť prejav, v ktorom má zmieniť päť vecí, ktoré na otcovi mala rada. Stojí tam so zoznamom. Je prázdny. Voči otcovi, ktorý fyzicky týral jej mamu, prechováva len zášť, a tak odíde.

Keď sa americký medveď kodiak postaví na zadné, môže merať až tri metre sedemdesiat, tvrdí v nezabudnuteľnej scéne českého filmu Pelíšky otec Šebek (Miroslav Donutil) bratovi Václavovi (Bolek Polívka). Je to naozaj pravda?