„Neeeeboj sa šenkiho!“ je častá výzva môjho pokorného a pracovitého cigánskeho kamaráta Laca, keď spolupracujeme na zveľaďovaní fiľakovského priestoru. Muž, ktorý živí dvanásť detí a hovorí maďarskou slovenčinou, mi často prízvukuje: „Filipe, neeeeboj sa šenkiho,“ čo vo voľnom preklade znamená nikoho alebo ničoho. Hm.

„Bude to dlhá noc," povzdychne si Csongor Kassai, teda postava rutinného patológa, ktorému neskoro po polnoci prinesú na pitevný stôl telo mladého, zvláštnym spôsobom dobodaného dievčaťa (spomedzi všetkých hercov najlepšie sa pohybujúca Michaela Čillíková).

Bol neporovnateľne čistejší ako všetci ostatní. Mal iné, inteligentnejšie oči, a najmä nežobral. Nepýtal si peniaze ani keksíky, iba sa ma spýtal, ako sa mám, a potom si požičal moj mobil, aby zavolal domov mame. To je ďalšia nezvyčajná vec. Thamelskí chlapci nevolávajú domov. Nehovoria o svojom detstve ani o svojej mnulosti, a to najmä preto, aby si to nepripomínali. Žijú na ulici, spia na ulici na kartónoch, pritúlení k svojim spolupútnikom, pouličným psom a fetujú lepidlo z vrecka. V noci žijú a cez deň spia. V noci sa spať nedá – je zima.

Severná Amerika, konkrétne juhovýchodná Virgínia. Lesnatá, drsná, ale nádherná krajina. Po nociach, len za svitu luny, kde-tu na kopcoch vidno svetielka páleníc. Tuhá pijatika, ktorú tam zo všeličoho možného pália, práve preto dostala meno Moonshine. Píšu sa dvadsiate a tridsiate roky minulého storočia.

Kemp sme si zložili priamo pod posvätnou Krištáľovou horou. Bol spln. Mesiac osvetľoval horu a naše oddychujúce kone. Sedem z nich sa niekam stratilo, naši koniari strávili celú noc behaním po kopcoch. Vonku však bolo svetlo a…úplne magické. Nevieme, čo od toho buddhistického festivalu, čo sa tu v 4 100 metroch v Nepále koná raz za 12 rokov, čakať. Už v noci sme registrovali stovky malých svetielok. Pútnici sa vybrali na koru – krúženie okolo posvätnej hory, ktoré trvá 12 hodín a treba prekonať dve vyše 5 000-metrové horské sedlá. Niektorí pešo, iní modliac sa a hádžuc sa o zem pri každom kroku. Keď sme ráno zišli do Shey Gompy na miesto samotného festivalu, ocitli sme sa v nejakom bizarnom filme.

Všetkému, čo sa opakuje, hrozí zovšednenie a nuda, v ktorej ľahko uniká podstata. Prešla Veľká noc, najväčší sviatok našej civilizácie – hrozí aj jej arcipríbehu nuda?

Mal som taký zvláštny sen. Blížil som sa so skupinou ľudí k veľkej budove. Bol to niečo ako chrám, alebo možno centrálny úrad. Mala veľmi veľa schodov. Zrazu nás predišlo obrovské nákladné auto a pred našimi zrakmi priamo na cestu k budove vyklopilo náklad zeminy a kamenia. A potom zmizlo. Dolná polovica schodov bola teraz zasypaná po celej šírke.

Na otázku moderátora relácie Lampa Štefana Hríba, či sa inšpiroval Martinom Lutherom Kingom a Obamom, odpovedal Daniel Lipšic, že ani nie, že vychádza zo sna každého človeka, ako urobiť život svoj a svojej rodiny, komunity lepším, zo sna, pri ktorom by mala ľuďom skrsnúť nádej na lepší život, na lepšie, krajšie Slovensko a dodal, že Slovensko by malo byť krajinou, kde štát aj politici pomáhajú ochrániť nie oligarchov, ale slušných ľudí. Sen o krajine nie je v slovenských politických dejinách ničím novým. Dá sa dokonca povedať, že je ich kľúčovou témou.

Vedela som, že po ňom pôjdu. Od prvého momentu, keď som s ním, José Danielom Ferrerom, telefonicky hovorila, bolo jasné, že tento muž je niečím mimoriadny. Krátko po tom sme sedeli u nás doma a môj prvý dojem sa iba potvrdil. Vonku padla noc, ale tento muž z Palmarito de Cauto nám hovoril o rokoch, čo strávil vo väzení od Čiernej jari v roku 2003 do polovice roku 2011.

Detstvo som prežil na rozhraní židovského a cigánskeho geta v bratislavskom Podhradí. Kráľom tam bol Kajto. Svalnatý, inteligentný, prirodzená autorita. Prešlo veľa rokov a jednej noci som sa vracal odkiaľsi s bratom Egonom. Stretli sme Kajta a chvíľu sme len tak kecali. Povedal vtedy: „To, čomu sa hovorí riešenie cigánskeho problému, je likvidácia Cigánov.“ To mohol byť začiatok osemdesiatych rokov.