Akademická maliarka a autorka kreslených ilustrácií a karikatúr .týždňa Natália Ložeková delí svoj život na ten pred hypotékou a po nej. Odkedy si ju zobrala, sedí 12-14 hodín denne nad ilustráciami, storyboardami, kampaňami a nemá čas ani na vlastnú tvorbu ani na neresti.

Kempy futbalových talentov od 9 do 13 rokov organizuje AC Miláno v tridsiatich krajinách, vrátane Slovenska. Aké sú naše talenty v porovnaní napríklad s talianskymi? Spýtali sme sa hlavného kouča kempu Pierina Pratiho.

Minulý týždeň v Aténach opäť lietali kamene a zápalné fľaše. Krajinu ochromil generálny štrajk a do ulíc vyšlo 20-tisíc ľudí. Grécko nečelí len dôsledkom dlhovej krízy, ktorá sa vymyká kontrole, ale aj skúške svojej demokracie. Agresívne odbory, z ktorých časť tvoria presvedčení komunisti, akých u nás vidieť už asi len v archívnych filmových týždenníkoch či niektorých múzeách, by najradšej vzali aténsky parlament útokom v štýle dobytia Zimného paláca. Reakcie gréckej ulice sú pre Slováka, vycvičeného dvoma ťažkými dekádami postkomunistickej transformácie, nepochopiteľné. Gréci totiž majú kam chudnúť a na opasku im zostáva ešte dosť voľných dierok.

V čase od 16. júna do 13. augusta prebehla v novootvorenej galérii Faica výstava významného slovenského výtvarníka Ľubomíra Ďurčeka (1948) s názvom ÁNO NIE v kurátorskej koncepcii Juraja Čarného.

Keď bola niekedy pred rokom a pol slovenská politická scéna prvý raz konfrontovaná s otázkou, aký postoj zaujať voči Grécku, jeden ľavicový intelektuál o tom napísal patetický článok. Neargumentoval ekonomicky, právne či politicky, ale cez fiktívne dejinné záväzky. Vraj dnes Grékom musíme pomôcť, lebo niekedy pred 2 400 rokmi položili základy európskej civilizácie, zahnali Peržanov a okrem toho sme ich už raz zradili – v roku 1204, keď križiaci vyplienili Konštantínopol. Chýbala už len vsuvka o Cyrilovi a Metodovi (tiež prišli z Grécka)...

Obvykle býva ošemetné, a to aj v malom spoločenstve, akým je Slovensko, zostaviť knihu, ktorá priblíži niekoľko desiatok vzácnych ľudí. A čo tí ďalší? – neodbytná otázka, na ktorú existuje iba jedna možná odpoveď. Ide o autorskú licenciu, výber bez postranných úmyslov na niekoho (nechtiac, či naopak, zámerne) zabudnúť.

Šírenie nebezpečnej črevnej baktérie vyvolalo v Nemecku strach aj zahanbenie. Keďže sa ani po troch týždňoch nepodarilo identifikovať zdroj nákazy E.coli, minulý štvrtok nervózny európsky komisár pre zdravotníctvo odkázal, že Nemci potrebujú súrne odborníkov zo zahraničia. V čase našej uzávierky spôsobila infekcia, ktorá vedie ku krvácavým hnačkám až k zlyhaniu obličiek, smrť 29 zväčša starších ľudí, pričom nakazených bolo okolo 2 300 pacientov, z toho 1 600 Nemcov.

V nedeľu večer v divadle Aréna vykričal publiku hlavný hrdina hry Kukura našu kultúrnu priemernosť. Po vzore Bernhardovho Teátermachra im vmietol do tváre, že v televízií u nás vládne „priemernosť popoludňajších sérií v hlavnom vysielacom čase“, že nás nezaujíma svetová a ani vlastná klasika, že po Európe stoja rady mladých ľudí pred galériami a divadlami – a tu? No, tu nič.

Je to jedna z najväčších výziev, ktorá pred slovenskou spoločnosťou stojí. Je pre ňu však typické, že sa o nej takmer nediskutuje. Otázka, ako čo najlepšie využiť tých 10-12 rokov, počas ktorých všetci rodičia v krajine povinne zveria svoje deti do rúk učiteľov a škôl, akoby verejnosť, teda rodičov, veľmi nezaujímala. A pritom od odpovede na ňu závisí budúca kvalita života ich dieťaťa, a v širšom kontexte celej spoločnosti. Niektorí rodičia sa snažia vybrať si školu, verejnú, cirkevnú alebo súkromnú. Aj toto hľadanie a sloboda výberu je však obmedzenejšie, ako by sa zdalo. Takmer všetky karty vo vzdelávaní aj dvadsaťjeden rokov po novembri 1989 drží v ruke štát, najmä v tom, akou mierou školám prikazuje, čo všetko a kedy majú učiť. Aj nadšení učitelia či riaditelia škôl, ktorí túžia robiť veci po svojom, narážajú na každom kroku na obmedzenia. A potom je tu, samozrejme, nekonečná a neproduktívna téma nedostatku financií. Hoci je pravdivá (pravdivejšia, než si ľudia z mimoškolského prostredia vedia predstaviť), stáva sa zároveň prekážkou v tvorivom rozmýšľaní, ako zabezpečiť zlepšenie školského systému.

Nikdy som nehral na žiadnom nástroji. Mali sme síce doma klavír, ale ten bol vždy rozladený a používali sme ho len na Medveďku, daj labku. Keď sme mali 16 rokov, kúpili sme si s kamošom Midim v Zlatých Moravciach gramce. Najlacnejšie, aké boli na trhu, ale také, na ktorých sa dalo mixovať. Museli sme si spraviť z dosák „šasi", lebo tie gramce stáli na takých chabých oceľových nôžkach, takže sa pri každom skreči hýbal celý gramofón. To bola investícia dvakrát 1 000 korún za gramofóny, nejakých 6 000 stál mixák, repráčik sme mali od kamaráta. Tak sme začali dídžejovať.