Dňa 22. júna 1949 sa v juhoslovenskej obci Hontianske Moravce narodil Jaro Filip. Hudobník, skladateľ, herec, humorista, moderátor, dramaturg, aktivista a nositeľ Radu Ľudovíta Štúra I. triedy, skrátka, ako ho vo svojej knihe nazval Marian Jaslovský, Človek hromadného výskytu.

Začiatkom roku 1947 sa v Prahe stretli za veľmi zvláštnych okolností dvaja lekári. Jeden z nich žiadal druhého o pomoc pri posúdení svojej vlastnej choroby. Tak sa začal dvadsať rokov trvajúci podivuhodný prípad doktora Stuchlíka a doktora Lukeša.

Raz možno história zaznamená ako ťažkú iróniu – a dúfajme, že skôr zábavnú ako tragickú – že presne v deň, keď Barack Obama skicoval adorojúcemu davu v Prahe svoju víziu postnukleárneho sveta, Severná Kórea odpálila raketu, ktorá jej jedného dňa môže dať schopnosť vystreliť nukleárnu hlavicu až do vzdialenosti 6 000 kilometrov.

Termínovo to Robertovi Ficovi nevyšlo dobre. Keby voľby boli tak o rok-dva neskôr, bolo by to ideálne. Parlamentné voľby sú však už v júni 2010, teda o trištvrte roka – a dno krízy je ešte len pred nami.

Daniel Kollár, generálny riaditeľ ČSOB banky, hovorí, že slovenské banky nemali nakúpené toxické aktíva, a preto nás od prvej vlny krízy ušetrili. V druhej vlne – po preliatí krízy do reálnej ekonomiky – sa však kríza môže vyzúriť na nesplácaných úveroch.

Keď dostal Daniel Kahneman Nobelovu cenu, bol Amos Tversky už šesť rokov mŕtvy. Škoda, v tomto prípade by naozaj platilo, že kto rýchlo dáva – dvakrát dáva. Takto dostal cenu za spoločné výsledky len jeden z nich.

Už-už bude premiéra nového Jánošíka, tešíme sa, nemôžeme sa dočkať. Ten film sa nakrúcal nečakane dlho, ale zďaleka nie tak dlho, ako sa stavala nová budova Slovenského národného divadla. Ako keby nám tie dôležité národné logá nejako nešli. A pritom po nich tak veľmi túžime.

Udalosti okolo odhalenia sochy svätého Štefana v Komárne priniesli viacero správ o dnešnom Slovensku aj Maďarsku. O niektorých z nich sa ako o značnej dávke necitlivosti zo strany maďarského prezidenta, ale aj komárňanských organizátorov za týždeň už popísali desiatky článkov.

V roku 1965 mi starodávny priateľ Peter Stoličný, ktorý vtedy študoval v Prahe bábkarstvo, rozprával, ako ich po majálese rozháňali policajti.

Veselo som nastúpil do bruselského metra a moja taška cez plece bola zrazu preč. Nebudem vypočítavať, čo všetko v nej bolo, pretože by som namiesto písania plakal.