Milý Emil, v podstate nič nové. Furt čítam noviny, lebo von sa mi chodiť nechce. Človek sa pobaví. Napríklad včera v jednom denníku písali, že nejaký poslanec robí všetko preto, aby bol denne v novinách. Písali o tom kriticky, ako že sa to nepatrí a že vlastne ten poslanec nerobí nič, iba to.

Na sídlisku v Devínskej Novej Vsi žijem od roku 2004. Ešte pred pár dňami som písal milý fejtón pre ročenku našej fabriky Volkswagen. Ako už neraz predtým, opäť som raz oslavoval očarujúcu polohu Devínskej Novej Vsi, diaľavu moravských luhov, pocit bezpečia, ktorý nám dodáva nad nami tróniaca Devínska Kobyla a pocit akejsi plážovej pohody, ktorý máme vďaka Sandbergu.

Som v Holandsku na festivale Eurosonic. Bicykle a voda. A syr. Aj keď si myslíme, že sme veľmoc vo vyprážanom syre, aj v tom nás Holanďania predbehli. Majú tu také automaty, volá sa to Febo.

Emil, čo porábaš? Ja neporábam nič, lebo je zima a nechce sa mi chodiť von, nehovoriac o tom, že sa mi to ani nikdy veľmi nechcelo. Chodiť na prechádzky alebo, nedajbože, na výlety, to nebola moja parketa. Alebo behať! To už naozaj považujem za celkom nenormálne. Človek ráno vstane, natiahne si tepláky a ide bežať. Kto to vymyslel? Ten asi naozaj nemal čo robiť.

V sobotu budem mať premiéru. Budem moderovať politickú debatu, nie niekde v rádiu, ale pekne naživo. V kine tam u nás v Klánoviciach, ktoré sa teraz volá Kultúrne centrum Beseda, čo nielen lepšie znie, ale tiež je to trochu pravda.

Píšem si na lidovkách svoj blog. Má trochu podivné pravidlá, môže sa naň písať v podstate len raz do týždňa, ale zase sa to volá Osobnosti LN blogujú a posmrtne, práve predo mnou, každú nedeľu je tam aj Karel Čapek.

Zuzana Mojžišová na tomto mieste často píše o knihách či filmoch iných ľudí. Teraz však napísala knihu ona sama. Volá sa Bon voyage a čestné miesto pre Knihu týždňa jej nepochybne patrí.

Tá výstava sa volá Once In a Quite Place, jej kurátorom je Laco Teren a do konca apríla ju možno vidieť v priestoroch Tranzit dielní za hypermarketom Tesco pri Zlatých pieskoch.

Život sa začína po šesťdesiatke. To rozhodne platí pre legendárneho speváka Roberta Planta, ktorý so šiestimi krížikmi na chrbte nahral svoje najlepšie nahrávky. Tou najnovšou je kolekcia Band Of Joy, jednoznačne najpozoruhodnejší album posledných týždňov.

Pri niektorých veciach človeku napadne, že je vlastne zázrak, že ešte existujú. Že pretrvali tých dvadsať a viac rokov, čo si ich pamätáte, že sa z doby, keď bol problém mať pevnú telefónnu linku, internet neexistoval a mobily tiež nie, dokázali nerušene preniesť do druhého desaťročia nášho storočia. Že s nimi nič neurobilo ani rozdeľovanie štátov, ani ich pomalé spájanie v Európskej únii, ani Schengen, ani svetová hospodárska kríza a že aj ten pád eura by vydržali. Zázrak, o ktorom vám chcem napísať, sa volá Košičan.